Vianočné oblátky, symbol Vianoc?

K vianočnému stolovaniu neodmysliteľne patria vianočné oblátky, špecifický obradný druh pečiva, v stredoeurópskom meradle jeden zo symbolických pokrmov na štedrovečernom stole. Na Slovensku je príprava oblátok doložená už od polovice 16. storočia tzv. oblátnicami, železnými náradiami v tvare klieští s dvomi oválnymi, alebo kruhovými platňami, ktoré slúžili na pečenie oblátok. Staršie formy, ľudovo nazývané aj „železá“, boli kované kováčmi a zdobené gravírovaným, väčšinou náboženským obrazcom. V 18. storočí sa objavujú liatinové oblátnice.

Obr. č. 1 a obr. č. 2: Oblátnica z 19. storočia. Objekt spravuje Trenčianske múzeum v Trenčíne. (foto: M. Cipovová)

Obr. č. 1 a obr. č. 2: Oblátnica z 19. storočia. Objekt spravuje Trenčianske múzeum v Trenčíne. (foto: M. Cipovová)                                                                                                                                                                                     

Výroba a konzumácia oblátok, ktoré sú u nás dnes chápané ako jeden zo symbolov Vianoc, má však aj oveľa starší, kresťanský význam, ktorý nadobúda až obradný charakter. Vianočné oblátky a ich príprava úzko súvisia s hostiami, obradným pečivom vo forme malých oblátok, špecifických pre eucharistiu, sviatosť v dnešnej rímskokatolíckej cirkvi. Lámanie chleba, alebo „fractio panis“, ako sa obrad spočiatku nazýval, je doložený už v ranokresťanských bohoslužbách, ktoré sa konali v nedeľné dni. Spočiatku slúžil ako obeť, dar Bohu kvasený chlieb, ktorý prinášali veriaci spolu s vínom a inými potravinami. Ranokresťanská bohoslužba bola chápaná ako spoločné hodovanie, ktoré pripomínalo Večeru Pána a jeho sprítomnenie. Odtiaľ pochádza aj samotný názov lámanie chleba. V kresťanstve hlásanú rovnosť bohatých a chudobných malo vyzdvihnúť následné využitie chleba a pokrmov na dobročinnosť. V 2. storočí sa obrad od spoločného hodovania oddelil a postupne sa vyvinula svätá omša (dnešná bohoslužba u katolíkov, u evanjelikov sú to služby Božie), pri ktorej sa prostredníctvom modlitby požehnávajú chlieb a víno. Pôvodné označenie lámanie chleba nahradilo pomenovanie eucharistia, z gréckeho vďakyvzdanie (Eucharistiou je dnes označovaná katolícka liturgia, u evanjelikov je to Večera Pánova.). Hostie časom prešli do podoby nekvaseného chleba, signovanej oblátky so svojimi špecifickými prípravami. (Z jej tvaru vychádza aj ľudový názov pre hostiu „oblátka“, ktorý je zaužívaný nielen na Považí.) Symbolické v nich zostalo presvedčenie o zosobnení tela Ježiša Krista a jeho Poslednej večere, ktoré sa postupne transformovalo aj do ľudovej viery („Chlieb sa nikdy nesmie vyhodiť, lebo sa môže niečo zlé stať.“) a vo forme vianočných oblátok preniklo aj do vidieckych a mestských domácností.

„Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky… Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život…, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6,51.54.56)

Obr. č. 3 a obr. 4: Oblátnice, „železá“ z 19. storočia. Objekty spravuje Trenčianske múzeum v Trenčíne. (foto: M. Cipovová)

Obr. č. 3 a obr. 4: Oblátnice, „železá“ z 19. storočia. Objekty spravuje Trenčianske múzeum v Trenčíne. (foto: M. Cipovová)                                                                                                                                                                                                    

Vo vidieckom prostredí stredného Považia, ešte začiatkom 20. storočia mali prípravu oblátok zvyčajne na starosti učitelia z obce, vo výnimočných prípadoch organisti, alebo kňazi. Oblátky sa piekli buď v dome učiteľa, alebo na fare, pričom s ich prípravou pomáhali miništranti, resp. žiaci. Piekli sa v sporáku na otvorenom ohni, v žeravých formách, oblátniciach s vyrytým náboženským obrazcom,  ktorý mal väčšinou podobu baránka, kalicha, či kríža s nápisom IHS (skratka mena Ježiš v gréčtine). Forma sa potierala včelím voskom, aby sa oblátky nelepili. Múku obyčajne darovali veriaci z obce a musela byť veľmi kvalitná, s vysokým obsahom lepku. V predvianočnom období žiaci oblátky postupne rozniesli po domoch. Každá domácnosť v obci mala svoj prídel oblátok.

Obr. č. 5. Forma na pečenie oblátok z 2. polovice 20. storočia. Súkromný archív

Z. Chmelinovej. (foto: Z Chmelinová)

Obr. č. 6. Vianočná oblátka dnes. (foto: A. Lazarčíková)                                                                                                                                                                                                                                                                                                  

 Podobne, ako pri symbolickej funkcii hostií vo sviatosti  eucharistie aj oblátky v rodinnej liturgii Štedrého večera sprítomňujú samotného Ježiša Krista, jeho telo a každoročne pripomínajú jeho narodenie v betlehemských jasliach. V ľudovej viere však vianočné oblátky postupne nadobudli aj iný symbolický význam. Potretie oblátok sladkým medom má zabezpečiť celej rodine nasledujúce pozitívne obdobie, aby boli všetci k sebe láskaví a dobrí, deti aby poslúchali, čo pripomína aj s konzumáciou oblátok spojený ďalší štedrovečerný zvyk potretia čiel členov rodiny medom v tvare kríža. Požehnanie v tvare kríža má členov rodiny zároveň chrániť pred chorobami a zlom, zabezpečiť im zdravie, prosperitu. Konzumácia oblátok so svojimi náležitosťami, bola pre jednotlivých členov rodiny pri štedrovečernom stole obradom s veľkým významom, čo dokladá aj skutočnosť, že zvyk bol praktizovaný hneď na začiatku štedrej večere, po spoločnej modlitbe a vinšovaní a že sa tradičné úkony pri konzumácii oblátok  v kruhu rodiny dodržiavajú dodnes.  

 

Text: Mgr. Andrea Lazarčíková, oddelenie Podjavorinského múzea, Trenčianske múzeum v Trenčíne

 

Použitá literatúra:

BOTÍK, Ján – SLAVKOVSKÝ, Peter (eds.). Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1. Vyd. 1. Bratislava : Veda, 1995. 448 s. ISBN 80 – 224 – 0235 - 6

BOTÍK, Ján – SLAVKOVSKÝ, Peter (eds.). Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 2. Vyd. 1. Bratislava : Veda, 1995. 448 s. ISBN 80 – 224 – 0235 - 4

STRELEC, Karol. Oblátnice. Martin : Matica Slovenská, 2014. 128 s. ISBN 978 – 80 – 8115 - 183  - 5