II. Múdrosť ukrytá v hradbách: Aristokratické knižnice Trenčianskeho hradu

Knižnica Ilešháziovcov patrila medzi najvýznamnejšie šľachtické knižnice raného novoveku na území dnešného Slovenska. Vznikla na prelome 16. a 17. storočia na Trenčianskom hrade a bola odrazom vysokej vzdelanosti, kultúrneho rozhľadu a mecenášskej činnosti príslušníkov tohto rodu.

Tradícia šľachtickej učenosti a knižnej kultúry na Trenčianskom hrade nezanikla ani po tom, ako hrad po Imrichovi Forgáčovi prevzal Štefan I. Ilešházi. Koncom 16. storočia si tu začal budovať svoju rodovú knižnicu šľachtický rod Ilešháziovcov, ktorý patril medzi bohaté uhorské magnátske rody a zároveň medzi najštedrejších mecénov a patrónov vzdelania, kultúry a školstva. Takmer všetci členovia rodu mali vynikajúce vzdelanie a boli literárne činní, o čom svedčia ich zachované rukopisy. Podporovali vzdelancov, študentov a literátov, kultúrne a vzdelávacie spolky, zakladali školy a fondácie pre študentov doma i v zahraničí. Zachovalo sa viacero príležitostných tlačí, ktoré tieto aktivity Ilešháziovcov oslavujú.

Vzácna knižnica Ilešháziovcov, pôvodne označovaná ako Illésházianae Bibliotheca, sa dnes väčšinou spája s miestom jej neskoršieho uloženia – s kaštieľom v Dubnici nad Váhom. Jej základy však boli položené už na prelome 16. a 17. storočia, keď sa na Trenčianskom hrade natrvalo usadil Štefan I. Ilešházi (1541 – 1609) a po ňom v tejto tradícii pokračoval jeho synovec Gašpar Ilešházi (1593 – 1648 ).

Štefan I. Ilešházi položil základy rodovej knižnice

na Trenčianskom hrade

Zo zbierok Trenčianskeho múzea v Trenčíne

Knižnica bola na hrade prvýkrát zdokumentovaná v roku 1603, keď bol pri konfiškácii majetku Štefana I. Ilešháziho spísaný zoznam kníh. Štefan I. sa dostal do sporu s cisárom Rudolfom II. Habsburským a v rámci súdneho procesu bol na základe falošných dôkazov odsúdený na trest smrti a zhabanie majetku v prospech koruny. Dňa 9. novembra 1603 bol na hrade vyhotovený protokol o zaistení jeho majetku vrátane súpisu kníh, ktoré sa tam v tom čase nachádzali.

Medzi knihami, ktoré vlastnil Štefan I. Ilešházi, bola napríklad Biblia v štyroch jazykoch (hebrejčine, latinčine, gréčtine a arabčine), Kozmografia od Sebastiána Münstera, postila Martina Luthera, diela Erazma Rotterdamského a Filipa Melanchtona, zbierky uhorských dekrétov a pápežské dekréty. Súčasťou knižnice bola aj zbierka básní trenčianskeho rodáka, evanjelického kazateľa a básnika Valeriána Madera, ako aj väčšie množstvo maďarských kníh uložených v truhlici č. 11. Zaujímavosťou boli ilustrované Ezopove bájky v latinských veršoch z konca 15. storočia.

Gašpar Ilešházi pokračoval v budovaní rodovej knižnice

Zo zbierok Trenčianskeho múzea v Trenčíne

Po smrti Štefana I. Ilešháziho pokračoval v rozvíjaní rodovej knižnice Gašpar Ilešházi. Patril medzi popredné osobnosti evanjelickej cirkvi v Uhorsku, podporoval školstvo a na jeho panstvách pôsobili evanjelickí kazatelia i českí exulanti. Bol humanisticky vzdelaným učencom, milovníkom kníh a poézie, výborným rečníkom a časť jeho literárneho diela sa zachovala v rukopise. Napomáhal vydávaniu diel slovenských evanjelických vzdelancov, ktorí mu ako prejav vďaky a úcty dedikovali svoje práce. Medzi nimi boli Ján Kalinka, Dávid Láni, Zachariáš Láni či Alexander Hodík. Svoje dielo Idea mutationum mu venoval aj náboženský spisovateľ, básnik a evanjelický kňaz Jakub Jakobeus (1591 – 1645), ktorý po bitke na Bielej hore našiel u Gašpara Ilešháziho ochranu ako u významného mecenáša českých exulantov. Dôležitou skutočnosťou je, že takmer všetky tlače z trenčianskej exulantskej tlačiarne Václava Vokála a jeho manželky Doroty vyšli s finančnou podporou Gašpara Ilešháziho.

Časť kníh právneho charakteru sa dostala do ilešháziovskej knižnice prostredníctvom rodinných väzieb s Turzovcami. Knižnica palatína Juraja Turzu, uchovávaná v rodinnom sídle v Bytči, sa po jeho smrti rozdelila medzi manželku, syna Imricha a päť dcér. Dcéra Helena, ktorá sa vydala za Gašpara Ilešháziho, priniesla ako veno Ransanove Uhorské dejiny, ktoré sa následne stali súčasťou ilešháziovskej knižnice. Podobným spôsobom sa do knižnice dostala aj právnická príručka nemeckého právnika Nikolausa Vigela (1529 – 1600), ktorú si Helena Turzová priniesla ako veno. Okrem toho sa do knižnice dostalo aj 18 tlačí zo 16. storočia a 5 tlačí zo 17. storočia, ktoré boli pôvodne súčasťou Turzovej knižnice v Bytči.

Ďalšia písomná zmienka o knihách z knižnice Ilešháziovcov pochádza z roku 1671, keď Juraj Ilešházi, pôvodne evanjelik, po prestúpení na katolícku vieru daroval časť svojich vzácnych kníh Knižnici jezuitského kolégia v Trenčíne. Existenciu týchto darovaných kníh potvrdzujú zachované diela s jeho podpisom, ktoré sa dnes nachádzajú v Maďarskej národnej knižnici v Budapešti.

 Knižnica bola na hrade zdokumentovaná aj v roku 1678, čo potvrdzuje zachovaný súpis zariadenia v 70 miestnostiach hradu. V tom čase bola na hrade umiestnená cisárska vojenská posádka a Ilešháziovci tam už nebývali, napriek tomu sa tam stále nachádzal fragment rodovej knižnice. Súpis spomína okrem rodového archívu a klenotnice aj skriňu s knihami, medzi ktorými boli nemecké a latinské tlače, slovenský herbár, rukopisný nemecký kancionál a päť zväzkov hebrejských kníh. Od konca 17. storočia sa osudy slávnej knižnice spájajú s novým sídlom rodu v Dubnici nad Váhom.

Na budovaní ilešháziovskej knižnice sa podieľali všetci členovia rodu a možno konštatovať, že túto činnosť vykonávali s vycibreným vkusom a prehľadom, každý z nich je vtlačil vlastnú pečať. Jej najvzácnejšiu časť tvorili rukopisy, kódexy, inkunábuly či dekréty pápežov. Z tematického hľadiska zahŕňala politické spisy, záznamy zo zasadaní snemu, právne a náboženské diela, historické práce, diela antických autorov aj krásnu literatúru. Významnú časť fondu tvorili tlače zo 17. storočia, z ktorých mnohé možno zaradiť medzi slovaciká. Ilešháziovci knihy získavali buď kúpou alebo darom, niektoré inkunábuly získal Štefan II. Ilešházi po zrušení jezuitského rádu za Márie Terézie a kontemplatívnych kláštorov za Jozefa II. Bohato je zastúpená produkcia tlačiarní z Trenčína, Levoče, Bardejova, Košíc a Trnavy. Jazykovo v knižnici dominovala latinčina a nemčina, nasledovala francúzština, taliančina a maďarčina, v menšej miere boli zastúpené aj angličtina a čeština.

Knižnica Ilešháziovcov predstavuje jedinečný doklad vysokej vzdelanosti uhorskej šľachty a jej aktívneho vzťahu ku knižnej kultúre. Považuje sa za jednu z najvýznamnejších šľachtických knižníc na území dnešného Slovenska. Knižnica bola nielen odrazom osobného vkusu a vzdelania jej majiteľov, ale aj významným nositeľom kultúrnych, náboženských a intelektuálnych hodnôt svojej doby.

 Text: Alica Krištofová, Knižnica Trenčianskeho múzea v Trenčíne

Pramene:

 Blaues Blut & Druckerschwärze. Aristokratische Büchersammlung von 1500 bis 1700. Martin: SNK, 2005.

BERLÁSZ, Jenő: Az Illesházy könyvtár. Fejezet az Országos Széchényi Könyvtár állomány történetéből. In Az Országos Széchényi Könyvtár évkönyve 1967. Budapest: OSzk, 1969, s. 57 – 97.

BORČÁNYI, Jozef: Literárnym Považím. Žilina: Scientia Medica, 1994, s. 61.

BORSA, Gedeon – KÄFER, IStván. Katalóg starých českých a slovenských tlačí do roku 1800 v Országos Széchényi Könyvtár v Budapešti. Budapest: OSzK, 1970.

ČAPLOVIČ, Ján. Bibliografia tlačí vydaných na Slovensku do roku 1700. Martin: matica slovenská, 1984. 565-1410 s.

1800. ECSEDY, Judit: A könyvnyomtatás Magyarországon a kézisajtó korában 1473 – 1800. Budapest: Balassi Kiadó, 1999, s. 98 – 98.

GYŐRGI, Aladár: Magyarország köz – és magankönyvtárai 1885-ben. Budapest: Az   Athenaeum r. társ. Könyvnyomdája, 1886.

SZABÓ, Károly – HELLEBRANT, Árpád. Régi magyar könyvtár. 3. kötet. Budapest: A. m. Tud. Akadémia könyvkiadó hivatala, 1896.

WATZKA, Jozef. Inventár Trenčianskeho hradu z roku 1678. In Historické štúdie, č. 3, rok 1957.