Kostnica / Karner sv. Michala v Trenčíne

Karner sv. Michala je okrem Trenčianskeho hradu jedinou plne zachovanou gotickou stavbou v meste Trenčín.

Karner je menšia stavba, určená na uloženie kostrových pozostatkov zo starých hrobov. Obvykle sa jedná o dvojpodlažnú stavbu s kostnicou, ktorá sa nachádzala v podzemí a kaplnkou na úrovni terénu. Najčastejšie sa vyskytuje centrálny pôdorys, ale v období gotiky mohla byť dispozícia aj pozdĺžna, tak ako pri trenčianskom karneri.

Počas storočí sa vzhľad aj využitie trenčianskeho karneru menili. Prvotne sa jednalo o stavbu sepulkrálnu, neskôr sakrálnu (v prvej polovici 16. storočia nahrádzala vyhorený farský kostol), obrannú (slúžila ako obranný bod aj ako zbrojnica), a nakoniec plnila niekoľko utilitárnych funkcií (sýpka, skladisko).

Impulzom pre vybudovanie kostnice bola malá kapacita cintorína Farského kostola Narodenia Panny Márie. Ako bolo v minulosti obvyklé, kostol a cintorín tvorili jeden celok zvyčajne ohradený múrom. Inak tomu nebolo ani v Trenčíne. Keďže mal cintorín pevne stanovené hranice a nemohol sa zväčšovať, priestor na pochovávanie bol obmedzený. Po vybudovaní kostnice v rohu cintorína sa sem preniesli ostatky zo starých hrobov, čím sa uvoľnilo miesto pre nové. Vtedy išlo iba o kostnicu, teda podzemnú časť. Vybudovaná bola niekedy v druhej tretine 15. storočia. Nadzemná kaplnka vznikla neskôr, na prelome 15. a 16. storočia.

Trenčiansky karner, teda kostnicu s nadzemnou kaplnkou, podobne ako mnohé ďalšie zasvätili sv. Michalovi. Archanjel Michal je v kresťanstve chápaný ako sprievodca duší zomrelých do neba a tiež ochranca proti zlu.

V roku 1528, v čase dobýjania mesta generálom Katzianerom, veliteľom vojska cisára Ferdinanda I. Habsburského, zachvátil celé mesto požiar a vyhorel tiež Kostol Narodenia Panny Márie aj s pôvodnou kaplnkou sv. Michala, ktorú začiatkom 16. storočia nad kostnicu nadstavili. Keďže oprava kostola značne poškodeného požiarom bola zdĺhavá, ale aj finančne náročná, pristúpilo sa k rýchlejšej obnove kaplnky. Po požiari sa karner stal na viac ako 30 rokov jediným sakrálnym objektom mesta. Na strechu kaplnky bola pristavaná drevená vežička s malým zvonom, na ktorú neskôr pripevnili aj hodiny a v interiéri bola vybudovaná organová empora. Keďže drevená vežička uniesla iba malý zvon, medzi kaplnkou a kostolom postavili samostatne stojacu drevenú konštrukciu, kde bol umiestnený väčší zvon. Kostol, kaplnku aj zvonicu zachytáva najstaršia veduta mesta Trenčín z obdobia okolo roku 1580.

Počas tureckých vpádov bola v roku 1560 kostnica zmenená na mestskú zbrojnicu s kovolejárskou pecou. Zmenu funkcie objektu potvrdili aj vyškrabané nápisy a letopočty viažuce sa k tejto udalosti, ktoré sa pri výskume pamiatky objavili v exteriérových špaletách gotických okien. V súvislosti so zmenou funkcie objektu boli vysoké okná zamurované a pôvodný drevený trámový strop nad kostnicou bol nahradený mohutnejšou a nosnejšou valenou klenbou. Odlievali sa tu gule do diel, mažiarov a muškiet a vyrábali zbrane ako kopije, píky a provizórne tesáky (typ kratšej sečnej zbrane).

Predpokladá sa, že sa tu vypaľovali aj tehly, z ktorých bola stavaná klenba vyhoreného farského kostola. Mohli tu byť tiež odliate zvony pre farský kostol. Karner sa uvádza ako miesto, kde s povolením superintendatna Zachariáša Lániho odlial zvonolejársky majster Nicolas Bezot najväčší zo štyroch zvonov z veže farského kostola. Zvony však neprežili veľký požiar mesta v roku 1790 – žiar ohňa bol taký silný, že sa zvony roztavili.

V suteréne môžeme dodnes vidieť archeologickým výskumom odkryté zvyšky renesančnej tavnej pece a odlievacej jamy.

Okrem výrobne slúžil karner aj ako významný obranný prvok. Napojenie na hradobný múr a vyvýšená poloha boli ideálnym miestom na pozorovanie, ale aj obranu. Na obranu slúžilo okno v severnej stene, situované vo výške cimburia hradobného múru. Okenné špalety sú šikmo skosené tak, aby sa z neho dal dobre ostreľovať úsek hradieb pred karnerom. Fortifikačnú funkciu plnilo aj podkrovie, kde sa nachádzala veľká strieľňa orientovaná na Brezinu. Z vyobrazení zo 17. – 19. storočia vieme, že menšie strieľne boli orientované aj smerom na mesto. Šírka múru priľahlého k hradbám je úctyhodných 180 centimetrov, zvyšné tri múry sú široké 130 centimetrov. Tzv. Marienburg (Kostol Narodenia Panny Márie s areálom, dnes Mariánske námestie) sa nachádza na vyvýšenej terase, ktorú v smere od mesta ohraničuje vysoký múr, podopretý viacerými mohutnými opornými piliermi.

V nepokojnom 16. storočí vznikli neďaleko karneru aj kryté renesančné schody, známe ako Farské schody. Boli postavené v roku 1568 a plnili dôležitú funkciu – prepájali Marienburg a námestie pred tzv. Tureckou bránou, ktorá bola jedným z dvoch hlavných vstupov do mesta. Zaručovali obrancom rýchly a chránený prístup k časti hradieb medzi karnerom a hradom. Obranu Marienburgu a priľahlého úseku hradieb mali na starosti príslušníci mestských cechov. Vytvorenie takejto krytej komunikácie bolo kľúčové nielen z hľadiska pohybu obrancov, ale aj transportu kovolejárskych výrobkov distribuovaných do kľúčových obranných stanovíšť po celom meste.

Maľovaný štít z 18. storočia zo zbierok Trenčianskeho múzea v Trenčíne, kde môžeme vidieť prvé vyobrazenie krytých schodov spájajúcich Marienburg s mestom.

Farské schody tvorí približne 120 schodov, ktoré prekonávajú výškový rozdiel 25 metrov. Boli postavené v mieste, kde predtým viedol strmý chodník. Pri veľkom požiari mesta v roku 1708 boli schody zničené a po obnove stratili svoju pôvodnú funkciu. Dodnes sa používajú ako verejná komunikácia prepájajúca centrum mesta s Mariánskym námestím, hradom a lesoparkom Brezina.

Z 18. storočia nemáme o využívaní karneru takmer žiadne informácie. Po obrovskom požiari hradu a celého mesta v roku 1790 sa z neho stala sýpka. Toto využitie sa uvádza aj v kanonickej vizitácii z 19. storočia, kedy budova plnila funkciu skladiska a sýpky. Pre efektívnejšie využitie vysokého priestoru bola nadzemná kaplnka predelená trámovým stropom na dve podlažia. Pri tejto adaptácii z konca 18. storočia vznikla aj prístavba pri juhovýchodnom múre, ktorá zanikla v  40. rokoch 20. storočia.

Pohľad na Karner sv. Michala v prvej polovici 20. storočia s ešte vtedy stojacou prístavbou. Zo zbierok Trenčianskeho múzea v Trenčíne.

V 20. storočí karner chátral. Prízemie slúžilo ako dreváreň, horný priestor bol využívaný na skladovanie vyradeného kostolného náradia. Prvý výskum objektu viedol v roku 1964 Dr. arch. Czíhal. V 70. rokoch bolo na objekte zrealizovaných viacero pamiatkových výskumov, na základe ktorých bol karner obnovený do dnešnej podoby, vychádzajúcej z neskorogotickej stavebnej etapy. Po statickom zastabilizovaní prebiehal v suteréne archeologický a architektonický výskum, ktorý doložil až 1 meter vysokú vrstvu spráchnivených a spálených zlomkov kostí zmiešaných s hlinou.

Priestor kostnice bol v minulosti postupne zasypávaný a v roku 1944 bol zasypaný až po klenbu. Po odstránení násypu dosiahla výška suterénu viac ako 6 metrov. V nižšej vrstve zásypu sa našli aj opracované kamenné články z gotickej klenby – prieniky rebier jednoduchého profilu a dva značne poškodené fragmenty rozetových svorníkov. S istotou možno povedať že tieto kamenné články neboli súčasťou architektúry karnera. Vzhľadom k ich dekoratívnosti pochádzajú s najväčšou pravdepodobnosťou z farského kostola zničeného požiarom v roku 1528. Časti takýchto kamenných článkov boli použité aj v sekundárne zamurovaných častiach karnera.

Priestor nadzemnej kaplnky je zaklenutý dvoma poliami gotickej krížovej rebrovej klenby bez svorníkov. Z obdobia neskorej gotiky za zachovali aj okná s kružbami na južnej, východnej a severnej strane. Fragment jednej z kružieb sa našiel neďaleko karnera a je súčasťou expozície. Gotickú podobu má aj lomený vstupný portál.

Po ukončení výskumov predostreli Ing. arch. Ivan Gojdič a Dr. Silvia Paulusová myšlienku využitia karnera pre expozičné účely. V suteréne navrhovali prezentovať dve roviny využívania tohto priestoru, a to ako kostnice, ale aj mestskej zbrojnice. Prízemie sa im vzhľadom k svojim vysokým architektonickým hodnotám a komornosti priestoru javilo najvhodnejšie na prezentáciu gotického umenia trenčianskeho regiónu. S malými odchýlkami sa táto ich idea naplnila.

Od roku 2007 objekt spravuje Trenčianske múzeum v Trenčíne a nachádza sa tu stála expozícia, prístupná pre návštevníkov počas sezóny od začiatku apríla do konca októbra. V suteréne, v priestore bývalej kostnice, je možné vidieť spomínanú pec a jamu na odlievanie. Priestory sú tu odkryté tak, ako sa našli pri archeologickom výskume a boli reštaurované.

Pohľad do podzemnej časti kostnice. Návštevníci sa môžu prejsť ponad archeologicky odkrytými pozostatkami pece a odlievacej jamy.

V priestore kaplnky sa nachádza expozícia venovaná sakrálnemu umeniu zo zbierok Trenčianskeho múzea. Medzi najstaršie a zároveň najhodnotnejšie patria gotické pamiatky – časť Podlužianského oltára a sochy Madon. Zvyšnú časť expozície dopĺňajú sochárske a maliarske diela z obdobia baroka. Medzi staršie patrí torzo sochy sv. Alžbety Uhorskej (Durínskej), ktorá bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. Alžbeta bola známa starostlivosťou o chorých a stala sa patrónkou nevinne prenasledovaných a trpiacich núdzou. Súčasťou expozície sú i sochy mníchov františkánov a socha sv. Františka z Pauly, patróna pustovníkov a neplodných manželstiev. Oltárny obraz Sv. Martina, biskupa z Tours, pochádza z kostola v neďalekej Trenčianskej Turnej. Sv. Martin je patrónom žobrákov, zajatcov či abstinentov.

Na oltárnom obraze sv. Františka Xaverského z roku 1710 môžeme v pozadí vidieť vedutu Trenčína, ktorá zachytáva mesto tak, ako vyzeralo začiatkom 18. storočia. Sv. František Xaverský bol spoluzakladateľom rádu jezuitov a je patrónom mesta Trenčín.

Pohľad do nadzemnej časti s expozíciou sakrálneho umenia.

Torzo neskorogotického oltára s tematikou oplakávania Krista pochádza z druhej polovice 15. storočia. Dr. Karol Vaculík datuje jeho vznik do rokov 1470/80. Jedná sa o časť oltára z kostola v Podlužanoch pri Bánovciach nad Bebravou. Reliéf zobrazuje osem postáv, ktoré boli účastné pri snímaní Krista z kríža a jeho pochovávaní. Oltár bol reštaurovaný v roku 1979 a je najvzácnejším a najstarším predmetom v zbierke sakrálneho umenia Trenčianskeho múzea.

Oltár z Podlužian s tematikou Oplakávania Krista z druhej polovice 15. storočia. Polychrómovaná rezba z lipového dreva. Zo zbierok Trenčianskeho múzea.

Neskorogotická socha Madony s Ježiškom z lipového dreva bola pôvodne celoplošne polychrómovaná v typickej červeno-modrej farebnosti Máriiných šiat. Počas reštaurovania sa však prišlo na to, že pôvodné gotické, čiastočne zachovalé polychrómie, prekrýva niekoľko vrstiev sekundárnych premalieb. Aby sa čo najviac priblížilo k pôvodnému umeleckému výrazu, boli sekundárne premaľby, ktoré nerešpektovali pôvodnú gotickú farebnosť pri reštaurovaní  odstránené.

Pôvodne mala Madona na hlave korunu, tá však bola v minulosti urezaná a v období baroka pravdepodobne nahradená kovovou, ktorá sa nezachovala. Korunovaná Mária predstavuje kráľovnú nebies.

Socha prezentuje záverečnú fázu gotiky, kedy sa už začali pozvoľna objavovať prvky renesančného charakteru, ako napríklad poľudštenie a anatomická prepracovanosť. Aj naďalej však zostáva tvrdá, až umelá modelácia drapérie do výrazných kaskád, a kánonicky oválna tvár s vysokým čelom. Madona stojí na mesiaci s tvárou, ktorý symbolizuje premenlivosť a pominuteľnosť sveta.

Neskorogotická socha Madony s dieťaťom z konca 15. storočia. Polychrómovaná rezba. Zo zbierok Trenčianskeho múzea.

V 30. rokoch 20. storočia sa do zbierok múzea dostala ďalšia Madona, ktorá je slohovo staršia ako predchádzajúca. Nesie všetky znaky typické pre obdobie gotiky ako oválnu tvár s úzkym nosom a malými ústami, a tiež mandľové oči a výrazné, polkruhovo klenuté tenké obočie. Máriine ruky boli tak isto dôležitým prvkom. Zobrazovali sa ako ruky šľachtičnej - jemné, s dlhými prstami.

Pri reštaurovaní sochy v roku 1971 sa zistilo tak isto niekoľko vrstiev premalieb. Na tvári Madony bolo zistených až osem sekundárnych vrstiev. Keďže pôvodná gotická polychrómia sa zachovala iba fragmentárne, premaľby boli odstránené na renesančnú vrstvu, ktorá bola z umeleckého hľadiska najvhodnejšia. Neznámy „majster“ v minulosti sochu upravoval osekávaním. Tvár bola z každej strany osekaná, aby vyzerala chudšie. Socha Madony teda za viac ako 500 rokov svojho života prešla mnohými zásahmi.

Gotická socha Madony s dieťaťom. Polychrómovaná rezba. Zo zbierok Trenčianskeho múzea.

Karner sv. Michala je národnou kultúrnou pamiatkou, zapísanou v Ústrednom zozname pamiatkového fondu. Je dokladom jedinečnej neskorogotickej sepulkrálnej a sakrálnej architektúry nadregionálneho významu. Vyhli sa mu neskoršie slohové prestavby, takže sa zachoval takmer v autentickej podobe. Na Slovensku nie je veľa podobných objektov, kde sa v tak malých priestoroch stretlo toľko kultúrnych hodnôt.

Karner svojou siluetou dotvára pohľad na Mestskú pamiatkovú rezerváciu, ako aj celkovú panorámu mesta. Spolu s Karnerom v Krupine sú svojím obdĺžnikovým pôdorysom jedinými stavbami tohto typu na Slovensku, celkovo je na Slovensku karnerov iba päť.

Text: Mgr. Veronika Ďurejová, historička umenia Trenčianskeho múzea v Trenčíne 

Zdroje:

ANDROVIČ, Štefan: Gotický karner sv. Michala v Trenčíne. In Informačné správy Okresného múzea v Trenčíne. Okresné múzeum v Trenčíne, 1958, č. 3, s. 37 – 40.

ANDROVIČ, Štefan: Gotický karner sv. Michala v Trenčíne. In Informácie o územnom plánovaní a architektúre mesta Trenčína. 1971.

GOJDIČ, Ivan, PAULUSOVÁ, Silvia: Karner svätého Michala - jeho história a budúcnosť. In Trenčianske kultúrne rozhľady, 1981, roč. 2, č. 1, s. 14 – 17.

HÁBL, Vlastimil: Ilešháziovci - vojaci, diplomati, zberatelia a mecéni. Trenčín: MS Design, 2009. 168 s.

KAISEROVÁ, Eva: Oplakávanie (Podlužany) - Reštaurátorská správa. 1979.

KLIMEŠ, Pavel: Gotická Madona - Reštaurátorská správa. 1978.

KOVAČIČOVÁ-PUŠKÁROVÁ, Blanka a kol.: Trenčín – býv. Karner sv. Michala: výskum umelecko-historický a historicko-architektonický, spojený so sondážnymi prácami. I. etapa. 1975

KRAJČO, Juraj: Návrh na reštaurovanie Karner sv. Michala v Trenčíne – suterénna časť. 2007.

MENDEL, Peter: Gotická socha Madony - Reštaurátorská správa. 1970.

MIKULOVÁ, Eva, HÁBL, Vlastimil: Karner sv. Michala. Trenčín: MS Design, 2009. 41 s.

MIKULOVÁ, Eva: Karner sv. Michala v Trenčíne – výskumná dokumentácia z archeologického výskumu. Trenčianske múzeum, 2008.

PAULUSOVÁ, Silvia, GOJDIČ, Ivan: Karner sv. Michala v Trenčíne (prvá etapa výskumov). In Pamiatky a príroda, 1977, roč. 8, č. 3, s. 14 – 17.

PAULUSOVÁ, Silvia, GOJDIČ, Ivan: Trenčín, Karner sv. Michala: Umelecko-historický a architektonický výskum, II. etapa – suterén. 1980.

Súpis pamiatok na Slovensku. Zv. 3., R-Ž. Bratislava: Obzor, 1969, s. 307.