Mikuláš Berčéni – hlavný veliteľ Rákociho vojsk
Mikuláš Berčéni. zdroj: wikipedia.org
Mikuláš Berčéni sa narodil 6. decembra 1665 na hrade Tematín ako príslušník významného šľachtického rodu, ktorý vlastnil rozsiahle majetky v Tekovskej a Hontianskej stolici. Svoje vzdelanie získal na Trnavskej univerzite a jeho kariéra bola úzko spätá s vojenským remeslom, ktoré si osvojoval pod dohľadom Pavla Esterháziho, vysokopostaveného krajinského hodnostára a skúseného účastníka protitureckých vojen.
Do bojov vstúpil už v roku 1684, keď sa po boku svojho otca zúčastnil neúspešného obliehania Budína, ktorý bol v tom čase ešte pod nadvládou Osmanskej ríše. O rok neskôr získal velenie v Šali ako kapitán. Kľúčový moment jeho vojenskej kariéry prišiel v roku 1686, keď sa zapojil do druhého, tentoraz úspešného obliehania Budína. Bojoval pod vedením Karola Lotrinského a vynikol natoľko, že bol na jeho odporúčanie povýšený na plukovníka a v tom istom roku sa stal aj kapitánom v Segedíne.
Za svoje činy a udatnosť bol v roku 1687 vyznamenaný titulom rytiera zlatej ostrohy a rodu Berčéniovcov bol v roku 1689 udelený grófsky titul. Mikuláš Berčéni následne zastával viacero významných funkcií, pričom v roku 1691 sa stal dedičným županom Užskej stolice a bol vymenovaný za kráľovského radcu. V rokoch 1688 – 1693 pôsobil ako zástupca hlavného kapitána banských miest a v rokoch 1696 – 1697 ako hlavný vojenský komisár trinástich hornouhorských stolíc.
Hoci mal vo vojsku vybudované pevné postavenie, jeho vzťahy s cisárskou správou neboli vždy bezproblémové. Postupne sa dostával do sporov s úradníkmi a na konci 17. storočia sa čoraz výraznejšie angažoval v aktivitách zameraných proti absolutistickej politike Leopolda I. Práve Berčéni mal nakoniec nemalý podiel na tom, že sa k opozícii pridal aj mladý František II. Rákoci, ktorého neskôr osudovo ovplyvnil.
Portrét Františka II. Rákociho od maliara Davida Richtera. zdroj: wikimedia.org
Na čele kuruckého odporu
Susedstvo Berčéniho užhorodského panstva s rozsiahlymi majetkami rodu Rákociovcov umožnilo prvý kontakt a osobné zoznámenie Mikuláša Berčéniho s Františkom II. Rákocim. Z pôvodne spoločných poľovačiek a spoločenských zábav postupne vyrástlo hlboké priateľstvo. V roku 1698 bol gróf Berčéni súčasťou sprisahania, počas ktorého nespokojenci s nadvládou Habsburgovcov hľadali podporu na dvore francúzskeho panovníka Ľudovíta XIV. Táto zrada však bola odhalená a Rákoci bol následne uväznený. Po týchto udalostiach poslal Berčéni svoju manželku do Viedne a na jar 1701 sám ušiel do Poľska. Keď sa Rákocimu podarilo utiecť z väzenia, opäť sa stretli a pokračovali v snahe o získanie podpory pre pripravované povstanie od Francúzska, Švédska a Poľska. V Poľsku si Berčéni získal sympatie francúzskeho vyslanca, ktorý ho odporučil francúzskemu kráľovi ako nadaného a rešpektovaného muža, ktorého plány si zaslúžia podporu.
Ozbrojené povstanie zaznamenalo okamžité úspechy aj vďaka tomu, že vojenské sily viedenského dvora boli viazané na západe (najmä vo vojne o španielske dedičstvo) a spočiatku sa tak postupujúci kuruci nestretli so žiadnym významným odporom. Ten prišiel až na konci októbra 1703, keď sa výprave cisárskych vojsk Leopolda Schlicka a stoličných milícií pod vedením Šimona Forgáča podarilo znovu obsadiť banské mestá. Berčéni okamžite reagoval a so súhlasom Rákociho spojil svoje sily s oddielmi Alexandra Károliho a Ladislava Očkaja, aby získali túto strategicky významnú oblasť späť. K stretu došlo 15. novembra 1703, kedy v niekoľkohodinovej bitke pri Zvolene povstalci zvíťazili. Pod tento úspech sa podpísala aj nevraživosť v cisárskom vojsku medzi Maďarmi a Slovákmi na jednej strane a Nemcami na strane druhej. Rákociho vojská tak znovu ovládli banské mestá a zakrátko aj veľkú časť západného Slovenska. Kurucké oddiely dokonca uskutočnili výpady až k Viedni a na Moravu, čím vážne znepokojili cisársky dvor.
V roku 1704 pripravili cisárski velitelia Sigbert Heister a Ján Pálfi spoločný útok proti povstalcom sústredeným pod Berčéniho velením pri Seredi. Zatiaľ čo Heister zostal chrániť prístupy k Viedni, úloha potlačiť Berčéniho jednotky pripadla Pálfimu, ktorému na pomoc smeroval generál Adam Ritschan. Keď sa Berčénimu dostal do rúk list, v ktorom Pálfi Ritschanovi opisoval svoje plány, využil túto informáciu a pripravil pri Smoleniciach pascu. Dňa 28. mája 1704 tam spojené kurucké vojská Berčéniho, Károliho a Očkaja rozdrvili Ritschanove jednotky. Cisárske vojsko utrpelo straty približne 4 000 mužov, z toho 700 padlo a asi 600 žoldnierov prešlo na stranu povstalcov.
Ďalší významný stret kurucov a labancov sa odohral 26. decembra 1704 pri Trnave. Tejto bitke predchádzalo dobytie Nových Zámkov a obliehanie Leopoldova povstalcami. Maršala Heistera, ktorý prichádzal na pomoc obliehanej Leopoldovskej pevnosti, sa Rákoci rozhodol zastaviť pri Trnave. Tu Berčéni presadzoval obrannú taktiku a stiahnutie pechoty do mesta, no Rákoci trval na rozhodujúcom boji v poli. Po energickom a udatnom boji na oboch stranách nakoniec bitku rozhodla zrada v radoch povstalcov, keď jeden z kuruckých plukov spustil paľbu na susedný pluk. Pre Rákociho tak stret pri Trnave znamenal porážku, avšak neutrpel pri nej žiadne významné straty na živej sile.
Kurucko–labanská bojová scéna od maliara Georga Philippa Rugendasa. zdroj: wikipedia.org
Po smrti cisára Leopolda I. v roku 1705 sa objavila možnosť dosiahnuť mier, keď jeho nástupca Jozef I. predostrel ústretové kroky, ktorými sa snažil presvedčiť kurucov aby zložili zbrane. Aj keď časť povstalcov si želala mierové riešenie, František II. Rákoci, podporovaný vyslancom francúzskeho kráľa, nebol ochotný odložiť zbrane dovtedy, kým nebude Uhorsko slobodné. V tomto postoji ho utvrdzoval aj Mikuláš Berčéni, ktorý za žiadnych podmienok nedokázal akceptovať nenávidených Habsburgovcov na uhorskom tróne.
V lete 1705 sa ťažisko bojov presunulo na Považie, kde sa povstalcom napriek dobre pripravenej stratégii nepodarilo vlákať cisárskeho generála Herbevilla do pasce. Berčéni nestihol včas zasiahnuť a ďalší kuruckí velitelia taktiež zlyhali. Nasledovala bitka pri Budmericiach (11. august 1705), v ktorej Berčéni ako veliteľ jazdectva presvedčil Rákociho, aby zmenil postavenie vojsk a zaútočil. Tu medzi nimi vznikol kuriózny spor, keď Berčéni odmietol prevziať velenie nad pechotou a delostrelectvom s odôvodnením, že on pechote nikdy nevelil. Bitka sa nakoniec skončila víťazstvom cisárskych síl, no bez väčšieho strategického významu. Opäť sa však ukázali nedostatky kuruckého vojska, a to najmä slabá disciplína, nerozhodnosť a nejednota vo velení.
Snaha povstalcov obsadiť a brániť celé územie dnešného Slovenska, Zadunajsko aj Sedmohradsko do značnej miery rozptyľovala Rákociho sily. Neistá situácia na bojovom poli nakoniec prinútila veliteľstvo kurucov zasadnúť k rokovaciemu stolu. Mierové rozhovory prebiehali v Trnave, pričom delegáciu povstalcov viedol Berčéni. Tieto rokovania trvali s prestávkami takmer rok. Zvíťazila v nich však opäť tvrdohlavosť a v lete 1706 sa boje naplno obnovili. Na väčšine vojenských plánov sa podieľal samozrejme Mikuláš Berčéni, ktorý tiež navrhol zriadenie stavovskej konfederácie na čele s Rákocim. Symbolom nezmieriteľnosti s cisárom sa v roku 1707 stala formálna detronizácia Habsburgovského rodu na sneme v Onóde. Na tomto sneme bol Berčéni zvolený za kniežacieho miestodržiteľa a ešte v tom roku stál na čele delegácie, ktorá vo Varšave rokovala s ruským cárom Petrom I. o podpore povstania.
Bitka pri Trenčíne a koniec povstaleckých nádejí
V roku 1708 sa už vedenie povstania stávalo vyčerpávajúcim. Pôvodné nadšenie kurucov pre boj za slobodu a nádeje obyvateľov Uhorska na lepší život bez cisárskej nadvlády sa pomaly vytrácali. Šľachte sa nepáčili vyhlásenia z Onódskeho snemu, ktoré hovorili o zdanení šľachty a detronizácia Habsburgovcov znamenala, že sa musel nájsť nový kráľ, ktorý by sa ujal uhorského trónu. Ekonomická situácia na povstaleckých územiach sa tiež výrazne zhoršovala, čo sa odrážalo na morálke vojska i dôvere obyvateľstva. Finančné dotácie z Francúzska na udržiavanie vojska neboli dostatočné a domácu povstaleckú menu vo forme medených poltúr ničila obrovská inflácia a neochota obyvateľov tieto mince prijímať. Z toho dôvodu došlo na podnet Berčéniho v roku 1708 k zastaveniu razby týchto medených platidiel.
V tejto neľahkej situácii sa Rákoci rozhodol podniknúť ťaženie do Sliezska. Cieľom bolo využiť nespokojnosť domáceho obyvateľstva na rozšírenie povstaleckých radov a zároveň zlepšiť zásobovanie zo západu. Navyše by sa tým otvorila cesta pre potenciálneho nového kráľa, a to pruského princa Friedricha Wilhelma, ktorého odporučila francúzska diplomacia. Pre úspech tejto výpravy bolo potrebné dobyť Trenčiansky hrad, ktorý sa povstalcom doteraz nepodarilo obsadiť. O dôležitosti získania tohto strategického oporného bodu presvedčili Rákociho jeho vrchní velitelia, vrátane Berčéniho, keďže knieža pôvodne upieral zrak na pevnosť Leopoldov.
Mikuláš Berčéni ako rodák z Tematína tento kraj veľmi dobre poznal a okrem toho, že v tejto bitke velil jazdectvu a jednému krídlu bojovej zostavy, vykonával pri Rákocim aj poradné činnosti. Tragédii na bojisku však nedokázal zabrániť a pri úteku utrpel zranenie, keď ho poranil na ramene jeden z husárskych kapitánov v radoch cisárskych vojsk. Útočník za tento odvážny čin zaplatil životom, keď ho zabila Berčéniho osobná stráž.
Bitka pri Trenčíne predstavovala rozhodujúci zlom v osude Mikuláša Berčéniho a rovnako tak aj celého povstania. Tento kľúčový stret sa udial 3. augusta 1708 a priniesol fatálnu porážku Rákociho vojsk. Smrť tu našlo asi 3000 kuruckých bojovníkov a približne 400 vojakov a 25 dôstojníkov bolo zajatých. Zdecimované tu boli najlepšie oddiely povstalcov, ktoré sa už nikdy nestretli pod jednou zástavou. Nasledovali dezercie, zrady, ďalšie porážky a nakoniec aj postupná strata dobytého územia. Pochod cisárskych vojsk už nebolo možné zastaviť. Definitívny koniec najväčšieho protihabsburského povstania v Uhorsku prišiel 30. apríla 1711 podpísaním Satmárskej mierovej dohody Jánom Pálfim a Alexandrom Károlim. O deň neskôr zložilo zbrane na Majténskom poli približne 12 000 povstaleckých vojakov symbolickým odovzdaním 147 kuruckých zástav. Berčéni ani Rákoci však nestáli o zmierenie s Habsburgovcami a radšej volili život v exile.
Kapitulácia povstaleckých vojsk na Majténskom poli. zdroj: wikipedia.org
Osud vyhnanca
V posledných rokoch povstania bol Mikuláš Berčéni ako veliteľ vojsk čoraz menej aktívny a sústredil sa hlavne na získanie podpory pre povstanie v zahraničí. Jeho úsilie však v tomto prípade vyšlo na zmar, pretože žiadny zahraničný spasiteľ, ktorý by na poslednú chvíľu zariadil obrat na bojovom poli, sa nenašiel. Keď dňa 21. novembra 1710 odišiel do Poľska rokovať o podpore s Ruskom, bol to posledný deň, ktorý videl svoju rodnú zem.
Zamiešať kartami osudu sa Mikuláš Berčéni naposledy pokúsil po vypuknutí rakúsko-osmanskej vojny v roku 1716, keď sa na pozvanie sultána pridal k Osmanom a proti Viedni bojoval na čele kuruckých utečencov pri meste Oršova (Orșova v dnešnom Rumunsku). Cieľom bolo postupne si preraziť cestu do Uhorska, no príliš ambiciózne nádeje schladila mierová zmluva z 21. júla 1718, ktorú po sérií porážok Osmani podpísali.
Životná púť Mikuláša Berčéniho bola až do konca prepletená s príbehom Františka II. Rákociho, a to rovnako na uhorskom bojovom poli, ako aj v ďalekom exile. Po vyčerpaní všetkých možností sa kuruckí exulanti usadili v roku 1720 v mestečku Rodošto (dnes Tekirdag) na pobreží Marmarského mora. Tu obaja bojovníci za slobodu, velitelia protihabsburského odporu a blízki priatelia prežili svoje posledné roky života. Mikuláš Berčéni skonal dňa 6. novembra 1725 a jeho telo bolo uložené v gréckom chráme v Rodošte. Na jeho hrob bol pravdepodobne na príkaz Rákociho napísaný epitaf: „Slávny podľa svojich titulov, vznešený podľa svojich zásluh – a teraz ho prikrýva len hrsť zeme, vyhnanca.“ V roku 1906 boli jeho pozostatky spolu s pozostatkami druhej manželky prenesené do Dómu sv. Alžbety v Košiciach, kde odpočívajú vedľa kniežaťa Rákociho dodnes.
Dom v ktorom prežil Berčéni posledné roky života. zdroj: turkmagyarizi.com
Mgr. Tomáš Rosina, historik, Trenčianske múzeum v Trenčíne
Zdroje:
DANGL, Vojtech. Slovensko vo víre stavovských povstaní. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1986, 212 s.
DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. Vojvodcovia – 111 vojenských osobností vojenských dejín Slovenska. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o. 2012. 472 s.
KÓNYA, Peter (ed.). Doba kuruckých bojov. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2014. 616 s.
MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava: Perfekt. 2012. 400 s.
SEGEŠ, Vladimír et al. Kniha Kráľov. Bratislava: SPN, 2010. 299 s.
SEGEŠ, Vladimír et al. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o. 2015. 592 s.
SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena. Neďaleko od Trenčína... Pamätnica k 300. výročiu bitky pri Trenčianskej Turnej. Trenčianska Turná – Bratislava: Obec Trenčianska Turná – Vojenský historický ústav, 2008. 254 s.
