Štefan Zápoľský a Trenčiansky hrad: 550 rokov od nadobudnutia (1475 – 2025)

V roku 1475[1] sa Trenčiansky hrad stal majetkom jedného z najvplyvnejších uhorských rodov neskorého stredoveku – Zápoľských. Tento historický moment nebol len symbolom zmeny majiteľa, ale svedectvom rýchleho vzostupu Štefana Zápoľského, ktorý sa v priebehu niekoľkých desaťročí vypracoval z menej známeho šľachtica a vojaka na jednu z najdôležitejších postáv uhorskej politiky druhej polovice 15. storočia. Hrad, ktorý ovládal strategický priestor severozápadného Uhorska, sa po Štefanovej smrti († 1499) stal symbolom vplyvu, prestíže a moci, ktorú si rod Zápoľských postupne vybudoval.

Obr. č. 1: Horný hrad s torzom paláca rodu Zápoľských a Matúšovou vežou, Trenčiansky hrad, I. polovica 20. storočia. Zdroj: Trenčianske múzeu v Trenčíne

Vzostup tohto rodu sa začal v čase, keď sa Uhorsko ocitlo v politickej a vojenskej transformácii. Kráľ Matej Korvín, ktorý nastúpil na trón v roku 1458, sa rozhodol oslabiť moc starých aristokratických rodov a namiesto nich podporoval nových, lojálnych a vojensky schopných šľachticov. Práve v tomto prostredí sa do popredia dostali bratia Imrich a Štefan Zápoľskí. Východisková pozícia ich rodu bola pomerne skromná – pochádzali pravdepodobne z chorvátskej obce Zápolje a v uhorskej politike do polovice 15. storočia nezohrávali výraznú rolu.

Ich kariéra sa začala formovať na dvore Jána Huňadyho, kde sa bratia vzdelávali a získavali prvé vojenské skúsenosti. Zároveň však existuje špekulatívna teória, že Imrich mohol byť nemanželským synom samotného Jána Huňadyho, čo by z neho robilo nevlastného brata kráľa Mateja. Hoci ide o nepotvrdenú domnienku, poukazuje na blízkosť medzi rodinou Huňadyovcov a Zápoľských. Tak či onak, Imrich a Štefan sa stali dôveryhodnými spojencami Korvína a svojimi vojenskými výkonmi si zaslúžili kráľovu priazeň.

Svoje vojenské umenie prejavili najprv v bojoch proti bratríkom, počas ktorých Štefan ako kapitán Horného Uhorska v roku 1460 prispel k definitívnemu zlomeniu ich moci. Pokračoval v účasti na Korvínových vojenských kampaniach, či už v Sliezsku, na Morave, alebo v Rakúsku, kde bol za svoje zásluhy vymenovaný za hajtmana Viedne a vojenského správcu Rakúska. Pôsobil ako vojvoda Sedmohradska, župan Trenčianskej, Spišskej a Šarišskej stolice a napokon, po smrti brata Imricha († 1487), dosiahol najvyšší dvorský úrad v krajine – stal sa palatínom Uhorska.

Obr. č. 2: erb rodu Zápoľských, Spišská kapitula, 15.-16. storočie. Zdroj: wikipedia

Kým Štefan rástol v politike a vojenstve, budoval aj majetkový a reprezentačný vplyv svojej rodiny. V roku 1475 získal do vlastníctva Trenčiansky hrad, ktorý sa stal kľúčovým bodom ich severozápadných dŕžav.[2] Po jeho smrti pokračovala v prestavbe a zveľadení hradu jeho manželka, sliezska kňažná Hedviga Tešínska, s ktorou sa oženil v roku 1486. Ich sobáš bol súčasným spojením dvoch mocných svetov – Hedviga pochádzala z rodu Piastovcov, blízko spriazneného s poľskou kráľovskou dynastiou, a ich potomstvo tak nielen čerpalo z politickej moci, ale aj z kráľovskej krvi. Z ich manželstva vzišiel syn Ján Zápoľský, ktorý sa v roku 1526 stal uhorským kráľom.

Spojenie Štefana a Hedvigy malo aj praktický dopad na podobu Trenčianskeho hradu. Hrad sa premenil na komfortné a reprezentatívne sídlo. Spojenie staršieho Ľudovítovho paláca s Letnou vežou a palácom Zápoľských vytvorilo ucelený obytný komplex. Prestavbou časti Barborinho paláca na Rytiersku sálu, sa vytvoril priestor na priebeh dôležitých politických rokovaní, sobášnu politiku a spoločenské udalosti. Kaplnka so svojou novou klenbou a oltárom sa stala duchovným centrom rodu. Reprezentačné priestory a hlavne Rytierska sála odrážali význam a spoločenský status Zápoľských. Mikuláš Ištvánfi vo svojich dejinách Uhorska zaznamenal existenciu záhrad pripisovaných Hedvige – podľa autora nezvyčajné v tomto drsnom krajinnom prostredí. Ich presné miesto nebolo ešte lokalizované, ale jedna z možností je priestor na hradnom hrebeni pred Južným opevnením.

Obr. č. 3: náhrobok Štefana Zápoľského, 1499, Spišská kapitula. Zdroj: wikipedia

Okrem stavebných investícií dbali Zápoľskí aj na hospodársku stabilitu svojich majetkov. Zveľadili mestá ako Kežmarok, ktoré sa stalo ich modelovým domíniom na Spiši, a aktívne sa venovali sceľovaniu dŕžav. Ich cielená politika priniesla prosperitu, ale aj politickú moc. Na vrchole svojej sily ovládali 72 hradných panstiev, čo bol väčší počet ako u samotného kráľa.

Ich vplyv sa odrážal aj v heraldike. Pôvodný erb Zápoľských zobrazoval priam až provinčne zobrazeného vlka v útočnej pozícii – symbol bojovnosti, odvahy a nezávislosti. V 70. rokoch 15. storočia pribudol exotický jednorožec – znak prestíže, elegancie a dobových trendov, ktorými sa rod inšpiroval. Ich erb sa stal v ich čase nielen vyjadrením moci, ale aj heraldickým vzorom.

Autor: Mgr. Vladimír Pinďák

Dnes, po 550 rokoch, je Trenčiansky hrad pripomienkou nielen mocenského postavenia Zápoľských, ale aj ich schopnosti spojiť vojenskú silu, politickú stratégiu a kultúrnu reprezentáciu do jedinečného historického odkazu.

[1] Podľa dobových prameňov a výskumov viacerých historikov sa v štúdiách objavuje viacero dátumov, ktoré sa viažu k nadobudnutiu Trenčianskeho hradu rodom Zápoľských. Najčastejšie sa uvádza práve rok 1475 ako najstarší doložený údaj, kedy sa hrad stal súčasťou majetkov tohto ambiciózneho a rýchlo sa rozvíjajúceho uhorského rodu.

 [2] Hoci Zápoľskí vlastnili Trenčiansky hrad už od roku 1475, ako svoje hlavné sídlo až do konca 15. storočia uprednostňovali Spišský hrad.