110. výročie vysvätenia a otvorenia trenčianskej synagógy

Zažila časy slávy a rozkvetu, ale aj dramatické dejinné zvraty a dve svetové vojny.

23.9. 2023 si pripomíname 110. výročie vysvätenia a otvorenia trenčianskej synagógy.

Synagóga bola slávnostne otvorená a vysvätená v utorok 23. septembra 1913 (21. elula 5673) o 15-tej hodine. Nahradila drevenú synagógu z 18. storočia, ktorá v období rozkvetu trenčianskej židovskej komunity pred prvou svetovou vojnou už kapacitne ani reprezentačne nevyhovovala.

Na slávnosti, ktorú dobové noviny Vágvölgyi Lap nazvali „ veľkolepou a žiarivou“ sa zúčastnil vtedajší trenčiansky župan Július Szalavský a významní predstavitelia mesta a župy, prednostovia úradov a ich zamestnanci, početné trenčianske publikum, predstavitelia židovských obcí z Nového Mesta nad Váhom, Nitry, Žiliny, ale aj vyšší štábni dôstojníci a velitelia posádok v Trenčíne a Trenčianskych Tepliciach.

Slávnosť sa začala o tretej hodine popoludní, keď predseda stavebného výboru Vojtech Friedmann pred synagógou vyzdobenou kvetmi, odovzdal stavbu novej synagógy trenčianskej židovskej obci. Vo svojom prejave vyslovil uznanie architektovi Dr. Richardovi Scheibnerovi, ktorý „ svoju umeleckú úlohu vyriešil skutočne veľkolepo a ocenil prácu podnikateľov Bélu Niegreisza a Alberta Fuchsa, ktorí „projekt viedli a dokončili s maximálnou presnosťou, vysokou odbornosťou a dokonalosťou“. Potom stavbu prevzal predseda trenčianskej náboženskej obce, pán Henrik Káčer, ktorý vyslovil poďakovanie stavebnému výboru a všetkým, ktorí sa zaslúžili o to, že dnes synagóga stojí a vyjadril želanie, aby nová svätyňa bola vždy „silnou pevnosťou viery, súdržnosti a vlastenectva“. Počas príhovoru odovzdal kľúč od synagógy trenčianskemu županovi, aby synagógu symbolicky otvoril. Županov prejav, ktorý pri tejto príležitosti predniesol, vyvolal zaslúžený potlesk trenčianskeho publika a na svojich stránkach ho priniesli aj regionálne noviny Vágvölgyi Lap ( roč. 40, č. 39 z 28.9.1913, s. 2 – 3  ).

Dobová tlač opísala svätyňu ako majstrovské dielo a vydarenú kombináciu byzantského, arabského a maurského štýlu, ktorej exteriér a interiér pôsobí impozantným dojmom. Pozornosť venovala aj vnútorným prvkom a výzdobe a tak sa môžeme dozvedieť, že štuková omietka bola sivomodrá, hlavná modlitebná sieň bohato dekorovaná s orientálnou výzdobou, pod mohutnou hviezdnou kupolou sa nachádzala široká galéria pre ženy a umelecky vyrezávané lavice. Súčasťou interiéru boli dva veľké sedemramenné svietniky ( menory ), blízko archy modro-strieborná „večná lampa“ ( ner tamid ), cenné závesy na skrinku na Tóru a hodnotné okenné vitráže, vyjadrujúce symbolické zobrazenia sviatkov, ktoré sú súčasťou židovského náboženského života. Oproti hlavnému vchodu bol  umiestnený almemor ( vyvýšené miesto na čítanie Tóry) a za ním bohato zdobená skrinka na zvitky Tóry Aron ha kodeš ( Svätá schránka ). Dominantou interiéru bol mohutný, bohato zdobený luster zavesený na reťazi z vrcholu kupoly.

Po príhovore župana sa slávnosť preniesla dovnútra synagógy, kde zástupy veriacich vítal spevácky profesorský zbor židovskej školy. Otvárací príhovor, na ktorý sa čakalo ako na vyvrcholenie tejto veľkolepej slávnosti, predniesol budínsky rabín Dr. Arnold Kiss. Keby sme nechali prehovoriť stránky novín, v jeho príhovore by sme našli posolstvo, ktoré je aktuálne aj dnes ... „podstata viery by mala spočívať v srdci a prejavovať sa láskou k blížnemu bez ohľadu na náboženské vierovyznanie“.  Po ňom na pódium vystúpil Dr. Július Diamant z Vukovaru, syn zosnulého trenčianskeho rabína Mórica Diamanta, ( † 19.1.1913 ), ktorý vo svojom prejave venoval spomienku na starších zosnulých z trenčianskej židovskej komunity. Po príhovore zapálil  „večnú lampu“, otvorila sa strieborná schránku na Tóru, ktorú potom niesli dvaja prítomní rabíni. Po piesni Haleluja a záverečnej modlitbe za kráľa a krajinu, slávnosť ukončil hymnou  spevácky zbor študentiek židovskej školy.

Nádeje zlatej éry spolužitia židovských obyvateľov mesta s majoritou počas 1. Československej republiky však boli žiaľ len predzvesťou nadchádzajúcej tragédie, ktorá zasiahla židovských obyvateľov. V období prvej republiky mala židovská náboženská obec takmer 2000 členov, ktorí synagógu využívali do začiatku druhej svetovej vojny. V roku 1941 prežila bombový útok, v tom istom roku ju poškodili a znesvätili príslušníci trenčianskej nacistickej organizácie Freiwillige Schutzstaffel a Hlinkovej gardy, ktorí znehodnotili jej interiér. V prípade trenčianskej synagógy však môžeme hovoriť o šťastí, že ju nepostihol osud mnohých európskych synagóg, ktoré boli vypálené a definitívne zničené.

Trenčianska synagóga, ktorá je jednou z hlavných dominánt nášho mesta a patrí medzi národné kultúrne pamiatky mimoriadneho významu,  prežila mnoho dejinných zvratov, doby slávy i rozkvetu, aj dve svetové vojny a časy vojnového ničenia.  V júni 1948 bola opätovne vysvätená a na budove osadili pamätnú tabulu s menami vyše 1500 zavraždených a padlých židovských obyvateľov Trenčína. Napriek všetkým nepriazňam osudu vydržala a dnes podáva svedectvo nielen o histórii nášho mesta, ale aj o ľuďoch, ktorí tu žili a pre ktorých predstavovala symbol ich náboženského života, viery a tradícií.

Zdroj: Dobová tlač Vágvölgy Lap, rok 1913 a podklady autorky.

Text: Alica Krištofová, Knižnica Trenčianskeho múzea v Trenčíne.