815. VÝROČIE PRVEJ PÍSOMNEJ ZMIENKY O HRADE BECKOV

Pohľad na hrad Beckov. Fotoarchív Trenčianskeho múzea v Trenčíne

Čiastočne rekonštruovaný stredoveký hrad sa nachádza na mohutnom vápencom brale, ktoré je vysoké šesťdesiat metrov. Spolu s rovnomennou obcou leží v inundačnom území ľavobrežia Váhu, na strednom Považí. Bol sídlom rozsiahleho panstva a jedným z najrozsiahlejších opevnení v tejto časti Slovenska. Na prelome 14. a 15. storočia sa hrad a hradné panstvo dostalo do vlastníctva rodu Stiborovcov. Po nich sa majiteľmi stali Bánfiovci, ktorí sa podieľali aj na dobudovaní opevnenia hradu, a tak ho Turci koncom 16. storočia nedobyli. Po vymretí rodu sa hrad a hradné panstvo dostalo do rúk viacerých šľachticov.

Dejiny Beckova určovala z veľkej časti jeho neobyčajne výhodná poloha. Ležal na dôležitej ceste, ktorá už od pradávna spájala Podunajsko s krajinami pri Baltickom mori. Vďaka tejto výhodnej polohe na ceste v blízkosti jedného z dôležitejších brodov cez Váh Beckov hral významnú úlohu v histórii Slovenska.

Hrad Beckov. Fotoarchív Trenčianskeho múzea v Trenčíne

Pre svoju výhodnú polohu pri novovznikajúcej hranici sa pravdepodobne tak ako považské hrady Šintava a Hlohovec stal sídlom pohraničnej župy (komitátu). Archeologické nálezy presvedčivo dokumentujú silný nárast významu kráľovského správneho centra v 11., ale najmä v nasledujúcom 12. storočí, čo nakoniec vyvrcholilo vybudovaním kamenného hradu.

Prvý dôveryhodný údaj o existencii Beckova sa nachádza v listine nitrianskeho župana Tomáša z roku 1208. V nej sa pri ohraničení majetku Nitrianskeho biskupstva pri Trenčíne (Biskupice) spomína cesta vedúca z Beckova (Blundix) do Trenčína. Existencia cesty (diaľkovej) svedčí o prepojení jednotlivých opevnených bodov na Považí. Hoci sa v listine bližšie nešpecifikuje, či cesta vedie k hradu, alebo podhradiu, je zrejmé, že v tomto čase už oba sídliskové útvary existovali. Významnejším bol včasnostredoveký hrad nazvaný príznačne pre svoju pomerne zložitú dispozíciu *Bludinec. Pomenovanie získal pravdepodobne pre komplikované usporiadanie budov a prechodov medzi nimi (asi skôr podľa Váhu). Z tohto staroslovanského názvu vzniklo druhotne aj maďarské pomenovanie hradu. Vývin zapisovania v priebehu niekoľkých storočí prebehol nasledovne: Blundix > Blondich > Bolondus > Bulunduz a definitívne znenie sa v maďarčine ustálilo ako Bolondócz. Názov hradu a podhradia však nie je totožný. Hoci to nie je doložené písomnými prameňmi, podhradie sa pravdepodobne už v tomto čase volalo Beckov. Názov vznikol z osobného mena Beck, resp. Becko a posesívnej prípony –ov. V slovenčine potom prebehol opačný proces ako v maďarčine. Názov podhradia sa preniesol aj na samostatný hrad.

Hrad bol nielen rezidenciou, obydlím pána, ale plnil súčasne aj inú úlohu a to takú, že bol symbolom postavenia pána. K hradu patrilo aj panstvo, mestečká, dediny, ktoré poskytovali jeho majiteľovi ekonomickú nezávislosť a sebestačnosť. Kto mal v rukách hrad, mal v rukách aj moc.

Pohľad na hrad Beckov. Fotoarchív Trenčianskeho múzea v Trenčíne

Z čias panstva Matúša Čáka nejestvuje o Beckove žiadna priama zmienka. Krátko potom, ako si privlastnil Trenčín sa pravdepodobne zmocnil aj hradu Beckov. Zreorganizoval polorozpadnutú majetkovú doménu niekdajšieho pohraničného županstva a nanovo opevnil aj schátraný hrad. Pripojil k hradnému panstvu, ktoré pozostávalo z viac

ako 10 dedín ležiacich v najbližšom okolí hradu, niekdajší majetok panonhalmského benediktínskeho opátstva Nové Mesto nad Váhom.

Po smrti Matúša Čáka sa hrad vrátil do kráľovských rúk. Všetky jeho majetky zhabal kráľ Karol Róbert a správu hradov, ktoré získal zveril svojim najvernejším stúpencom. Mnohí vysokí dvorskí hodnostári tak boli vymenovaní do kastelánskych hodností v najužšom jadre Matúšovej dŕžavy. Počas vlády Anjuovcov nedošlo k žiadnym zmenám vo vlastníctve väčšiny hradných panstiev na území Slovenska. Karol Róbert a jeho syn Ľudoví I. nezvykli udeľovať majetky do dedičnej držby, pretože sa obávali opätovného vzrastu uhorskej šľachty. Zaviedli však systém dočasného užívania kráľovských majetkov počas zastávania významnejšieho úradu v kráľovských službách. Tento spôsob odmeňovania sa v súvekých listinách označuje výrazom „pro honore“. Beckovské panstvo bolo takto v priebehu 30. rokov 14. storočia v rukách kráľovského stajníka Štefana Lackfiho a v 60. rokoch zasa palatína Mikuláša Konta.

Autor príspevku: Mgr. Kristína Danková, PhD., historik, Trenčianske múzeum v Trenčíne, oddelenie Podjavorinské múzeum

Zoznam použitých prameňov a literatúry:

DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Rytier a jeho kráľ. Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 2003, 526 s. ISBN 80-85501-25-2.

FEKETE-NAGY, Antal. Magyarország történelmi földrajza a Hunyadiak korában. IV. kötet. Trencsén vármegye. Budapest : Maygar Tudományos Akadémia, 1941, 415 s.

LE GOFF, Jacques - SCHMITT, Jean- Claude. Encyklopedie středověku. Praha : Vyšehrad, 2008, 336 s. ISBN 978-80-7021-917-1.

KARLÍK, Jozef a kol. Beckov 1. Nové Mesto nad Váhom : Vydavateľstvo WillArt, 2006, 204 s. ISBN 80- 969589- 1- 7.

KODOŇOVÁ, Mária- TÓTHOVÁ, Štefánia. Hrad Beckov. Bratislava : Pamiatkový ústav, 1995, 115 s. ISBN 80- 967163- 2- 8.

MARSINA, Richard. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1971, 472 s.

PLAČEK, Miroslav- BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart, 2007, 392 s. ISBN 978-80-8085-287-0.