Adamovský kaštieľ a jeho knižnica

Adamovský kaštieľ bol sídlom talianskeho grófa Christopha Sizzo von Noris, potomka starobylej talianskej šľachty, ktorú spomínal vo svojom diele Božská komédia už florentský rodák Dante Alighieri a v Dejinách Florencie jeho krajan Niccolò Machiavelli. Súčasťou Adamovského kaštieľa bola aj vzácna rodinná knižnica, ktorej fragment je dnes súčasťou nášho historického fondu.

Gróf Christoph Sizzo von Noris s prvou manželkou, grófkou Sibylle Semsei, okolo r. 1882. Zdroj: MyHeritage

Prepojenie príslušníka tejto významnej talianskej grófskej rodiny s obcou Adamovce pri Trenčíne odhalil provenienčný výskum fragmentu historickej knižnice, ktorý je dnes uložený vo fondoch knižnice Trenčianskeho múzea v Trenčíne. Pri výskume sa objavili vlastnícke záznamy a heraldické exlibrisy s menom grófa Christopha Sizzo von Noris, ktoré jednoznačne odkazovali na vlastnícke vzťahy k Adamovskému kaštieľu. Pátranie napokon viedlo až k spolupráci s talianskymi múzejnými a archívnymi inštitúciami v Trente a Merane, vďaka čomu sa postupne podarilo doplniť mozaiku príbehu tejto rodiny.

Archívne dokumenty a pramene poskytnuté talianskou stranou umožnili detailnejšie rekonštruovať rodové zázemie a sledovať osudy členov rodu Sizzo von Noris v ich pôvodnom prostredí. Vďaka tejto spolupráci sa podarilo odhaliť nielen genealogické väzby, ale aj zmapovať ich spoločenský status a majetkové pomery v severotalianskom regióne Trentino-Alto Adige.

Gróf, ktorý si vybral Adamovce

Knihy označené menom Sizzo von Noris odkazujú na starobylý rod, ktorého korene siahajú do severného Talianska. Rodina Sizzo von Noris patrila k vyššej katolíckej šľachte a významnou mierou ovplyvňovala dejiny tohto regiónu. Pôvodne pochádzala z Florencie, kde sú jej členovia doložení už v 12. storočí. Časť rodiny sa neskôr presídlila do Trenta na severe Talianska a časť príslušníkov sa usadila v rakúskom Tirolsku. Boli členmi tridentského patriciátu, od roku 1649 patrili k miestnej šľachte s potvrdeným erbom, od roku 1654 k dedičnej rakúskej šľachte a v roku 1774 im cisárovná Mária Terézia potvrdila titul dedičných rakúskych grófov s rozšíreným erbom.

Rodový erb grófov Sizzo von Noris. Zdroj: Biblioteca digitale Trentino – Biblioteca comunale di Trento

Jedným z členov rodiny bol Christoph Sizzo von Noris (1856 – 1925), rodák z talianskeho Trenta, ktorý bol vlastníkom panstva v Adamovciach a zároveň majiteľom rodových majetkov v severnom Taliansku. Pôsobil ako nadporučík 7. rezervného husárskeho pluku nemeckého cisára a pruského kráľa Viliama II., v roku 1881 zastával funkciu cisársko-kráľovského komorníka a okrem toho bol od roku 1878 čestným rytierom Suverénneho rádu Maltézskych rytierov. Všetky biografické a historické fakty o profesionálnom pôsobení grófa, ktoré tento príspevok prináša, vychádzajú z primárneho výskumu zachovaných tlačí z pôvodnej knižnice rodiny Sizzo von Noris.

Okolo roku 1880 gróf kúpil panstvo Adamovce, kde sa natrvalo usadil. Ako člen zákonodarného a župného výboru sa významne angažoval vo verejnom a spoločenskom živote Trenčianskej župy. Bol aktívnym členom viacerých spolkov v oblasti hospodárstva, poľnohospodárstva a lesníctva. Od roku 1895 pôsobil ako poručník a člen kuratória základnej školy v Malých Žabokrekoch (dnes Melčice-Lieskové) a bol tiež jedným zo zakladajúcich členov podporného spolku „Alumneum“ pri gymnáziu v Trenčíne, určeného na podporu štúdia chudobných žiakov a sirôt.

Jeho život dokonale odrážal svet vtedajšej kozmopolitnej aristokracie, ktorá nezostávala pripútaná na jednom mieste, ale prirodzene sa presúvala medzi svojimi rodinnými sídlami a majetkami. V prípade grófa išlo o pravidelné cesty do severného Talianska, kde rodina spravovala svoje rozsiahle majetky. Adamovské panstvo tak pre rodinu nepredstavovalo len izolovanú vidiecku rezidenciu, ale stalo sa integrálnou súčasťou ich širšieho rodinného a majetkového zázemia.

Pohľad na časť fondu knižnice rodiny Sizzo von Noris, pôvodne uloženej v Adamovskom kaštieli, dnes súčasť knižnice Trenčianskeho múzea v Trenčíne

Adamovský kaštieľ a jeho knižnica

Súčasťou každodenného života rodiny bola aj rozsiahla knižnica, uložená v priestoroch Adamovského kaštieľa na prvom poschodí. Z hľadiska charakteru a zloženia fondu ide o ukážkovú šľachtickú knižnicu stredoeurópskej proveniencie z obdobia 18. – 20. storočia.

Prevažná väčšina kníh je v nemeckom jazyku, nasleduje francúzsky, taliansky a latinský jazyk, najmenej titulov je v maďarskom jazyku. Podľa zloženia fondu sa členovia rodiny Sizzo von Noris zaujímali predovšetkým o nové objavy vo svete, cestovanie, históriu a aktuálne kultúrno-politické dianie v Rakúsko-Uhorsku. Prirodzenou súčasťou ich knižnej zbierky, reflektujúcou spoločenský status a záujmy aristokracie, boli aj genealogické zápisníky Gothaischer genealogischer Taschenbuch der gräflichen Häuser z rokov 1882 – 1911. Tieto príručky z dielne vydavateľa Justusa Perthesa slúžili ako kľúčový zdroj informácií o európskych panovníckych a šľachtických rodoch.

Heraldický exlibris grófa Christopha Sizzo von Noris, z knižnice Trenčianskeho múzea v Trenčíne

Najväčšie zastúpenie v knižnici mala zemepisná literatúra a história, najmä životopisy panovníkov, politikov či filozofov, ktorí formovali európske a svetové dejiny. Keďže gróf bol odchovancom prestížnej Tereziánskej vojenskej akadémie vo Viedni, dôležitú súčasť zbierky tvoria aj takzvané militáriá. Nájdeme tu napríklad viaceré vydania vojenských schematizmov rakúskeho cisárstva či dejiny kavalérie a vojnových ťažení cisárskej armády.

Dámy z rodov Semsei a de Crouy-Chanel a ich podiel na formovaní rodovej knižnice

Sibylle Semsei (1863 – 1917), prvá manželka grófa

Prvou manželkou grófa bola Sibylle Semsei (celým menom Sibylle Maria Anna Franziska de Paula Semsei), pochádzajúca zo starobylého šľachtického rodu Šemšeiovcov zo Šemše. Príslušníci tohto rodu sa významne zapísali do uhorských dejín ako vysokí verejní činitelia či priami účastníci protitureckých bojov a stavovských povstaní. Manželom sa narodila jediná dcéra Mária Konstance (1882 – 1958), ktorá sa v roku 1909 vydala za baróna Tibora Fiátha (1883 – 1944). Ich potomkovia žijú v Maďarsku dodnes.

Grófka bola držiteľkou prestížneho Rádu Hviezdneho kríža – cisárskeho dynastického rádu založeného v roku 1668. Jeho členkami sa mohli stať výhradne príslušníčky starobylých katolíckych šľachtických rodov, ktoré splnili mimoriadne prísne kritériá preukázania šľachtického pôvodu svojich predkov. Rád sa udeľoval za zásluhy v charitatívnej oblasti a v cirkevných záležitostiach, pričom jeho udelenie grófke bolo v tomto prípade plne opodstatnené. Počas života v Adamovskom kaštieli sa plne venovala dobročinnosti. Finančne podporovala ľudí v núdzi a organizovala zbierky pre chudobné a osirelé deti. Keď 17. januára 1917 zomrela, župné noviny Vágvölgyi Lap uverejnili obšírny nekrológ, v ktorom vyzdvihovali jej charitatívnu činnosť a sociálnu pomoc. Jej pohrebu sa zúčastnilo množstvo ľudí vrátane popredných predstaviteľov Trenčianskej župy.

Po smrti prvej manželky dodržal gróf rok smútku a vo februári 1918 sa oženil druhýkrát. Jeho manželkou sa stala dcéra sestry jeho zosnulej manželky, ktorá bola od neho o 35 rokov mladšia. Po grófovej smrti v roku 1925 sa jeho vtedy 34-ročná manželka stala poslednou majiteľkou kaštieľa v Adamovciach.

Margarete Crouy-Chanel (1890 – 1977), posledná grófka v Adamovciach

Príbeh knižnice je nerozlučne spätý aj s druhou manželkou grófa, Margarete (celým menom Margarete Maria Andrea Valeria de Crouy-Chanel), v rodinnom kruhu známou ako Margot. Bola to mimoriadne vzdelaná, sčítaná a rozhľadená dáma, ktorá mala veľa záľub, medzi ne patrila aj hra na klavír a cestovanie. Jej matka Lívia pochádzala taktiež zo starého šľachtického rodu Šemšeiovcov, ktorý na zámku v Šaci vlastnil bohatú rodovú knižnicu, obsahujúcu viac ako 3 000 exemplárov. Grófkin otec Andreas Crouy-Chanel bol príslušníkom šľachtického rodu Crouy, patriaceho k najstaršej pôvodnej šľachte Pikardie (územie na severe Francúzska) a zároveň bol prvým z rodu, ktorý sa narodil už v novej uhorskej vlasti.

Grófka Margot nadviazala na charitatívnu tradíciu prvej grófovej manželky – finančne podporovala školy v obciach Melčice a Kochanovce a pravidelne prispievala na štúdium deťom z chudobných rodín. O jej vysokom kultúrnom a intelektuálnom rozhľade svedčí aj skutočnosť, že udržiavala písomnú korešpondenciu so slávnym rakúskym básnikom Rainerom Mariom Rilkem. Táto vzácna literárna korešpondencia v rozsahu 30 listov vyšla v roku 1977 v Nemecku aj knižne pod názvom Rainer Maria Rilke: Briefe an Gräfin Sizzo 1921 – 1926.

Jej život, podobne ako manželov, prepájal Adamovce s oveľa širším európskym kultúrnym a myšlienkovým svetom. Tento vplyv dnes môžeme sledovať priamo v dochovanom fragmente knižnice, na ktorej rozširovaní a doplňovaní mala zásadný podiel. Práve na základe rukopisných vlastníckych záznamov, ktoré sa zachovali takmer vo všetkých knihách, sa podarilo zrekonštruovať časť tejto vzácnej knižnej zbierky.

Grófka Margot Sizzo-Noris pred kaštieľom v Adamovciach, začiatok 20. storočia. Zo zbierok Trenčianskeho múzea v Trenčíne

Osud knižnice

Pôvodná knižnica bola súčasťou zariadenia Adamovského kaštieľa až do obdobia po druhej svetovej vojne. V rokoch 1946 – 1951 z dôvodu zoštátňovania šľachtických majetkov prebiehali tzv. zvozové akcie Národnej kultúrnej komisie, kedy sa skonfiškované šľachtické knižnice prideľovali do správy rôznych kultúrnych inštitúcií. Vtedy došlo k narušeniu celistvosti fondov, čo spôsobilo, že niektoré knižné zbierky zanikli vo svojom pôvodnom stave a ich fragmenty sa nachádzajú vo fondoch, prípadne depozitároch pamäťových inštitúcií. Z rozsiahlej knižnice, ktorá kedysi dotvárala atmosféru Adamovského kaštieľa, sa tak do dnešných dní zachovala iba časť v počte viac ako 330 exemplárov, ktorá je dnes súčasťou našej knižnice. Aj napriek tomu, že táto pozoruhodná knižnica sa nezachovala vo svojej pôvodnej podobe, jej zachovaný fragment svedčí o vysokej kultúrnej úrovni, vzdelaní a rozhľade jej majiteľov. Odráža ich osobné a profesijné záujmy a v prípade grófa Christopha Sizzo von Noris aj jeho rodové, kariérne a spoločenské postavenie v kontexte rakúskej a talianskej šľachty.

Pohľady na kaštieľ v súčasnosti. Foto: autorka

Gróf Christoph Sizzo von Noris zomrel 16. apríla 1925 v severotalianskom meste Merano. Jeho druhá manželka ho prežila o 52 rokov a stala sa poslednou majiteľkou kaštieľa v Adamovciach. V archíve Trenčianskeho múzea v Trenčíne sa nachádzajú dokumenty, ktoré dokazujú  že v období povojnových konfiškácií grófka aktívne bojovala za svoje vlastnícke práva. Grófka ako talianska štátna občianka mala podľa testamentu svojho zosnulého manžela na kaštieľ doživotné užívacie právo a patrilo jej tiež kompletné interiérové zariadenie, ktoré aj napriek uznaniu Národnej kultúrnej komisie, že je jej súkromným vlastníctvom, bolo v roku 1956 prevezené  na hrad Červený Kameň. Poslednej majiteľke nepomohli ani písomné doklady dosvedčujúce jej vlastníctvo a ani intervencia Talianskeho veľvyslanectva v Bratislave, na ktoré sa grófka obrátila so žiadosťou o pomoc.

Ešte v roku 1950 zaslal taliansky konzulát diplomatickú nótu Národnej kultúrnej komisii a Povereníctvu školstva a osvety. Žiadal v nej o prehodnotenie zamietavej odpovede vo veci ponechania bytu v kaštieli, na ktorý mala vdovské právo. Konzulát zároveň apeloval na odpustenie nájomného, keďže pani Sizzo-Norisová sa ocitla bez finančných prostriedkov, v pokročilom veku a s vážnymi zdravotnými problémami.

Aby si zabezpečila aspoň skromný príjem potrebný na základné živobytie, bola grófka v tom čase nútená poskytovať súkromné hodiny cudzích jazykov, keďže ich aktívne ovládala až šesť. Práve dochádzanie za prácou sa jej však stalo osudným, keď je zrazilo auto a ona utrpela ťažký úraz, po ktorom ostala na vozíku. V posledných rokoch života sa o ňu starala rehoľná sestra pôsobiaca v domove dôchodcov, ktorý bol zriadený priamo v Adamovskom kaštieli.

Posledná grófka zomrela v roku 1977 vo veku 86 rokov. Pochovaná je na cintoríne v Adamovských Kochanovciach, symbolicky vedľa hrobu grófovej prvej manželky.

Miesto posledného odpočinku oboch manželiek grófa Christopha Sizzo von Noris na cintoríne v Adamovských Kochanovciach. Foto: autorka

Text: Alica Krištofová, Knižnica Trenčianskeho múzea v Trenčíne

Zdroje: Gothaisches genealogisches Taschenbuch der gräflichen Häuser 1892 – 1914. Wien, 1914.

Geschichte der Kämmerer Institution bis zum Ausgange des Mittelalters. Wien, 1914.

Geschichte  des k. und k. Husaren – Regiments Wilhelm II. Deutscher Kaiser und König von Preussen  Nr. 7 1798 – 1896. Wien, 1896.

Rangsliste und Personalstatus des Deutschen Ritterordens für das Jahr 1914 – 1917. Wien, 1914 – 1917.

Memorie intorno alla famiglia tridentina dei conti Sizzo de Noris. Miláno, 1843.

Za poskytnutie archívnych materiálov ďakujem inštitúciám  Biblioteca comunale di Trento a  Archivio storico del Comune di Merano.