Barbora Celjská. Cisárovná, uhorská a česká kráľovná.

Barbora Celjská pochádzala z rodu slovinských grófov Celjských. Ich erb pozostával z troch celjských hviezd. (3 celjské hviezdy sa dodnes nachádzajú v štátnom znaku Slovinska.) Barborin erb dodnes môžete vidieť z vonkajšej strany arkiera spálne Barborinho paláca na Trenčianskom hrade.

V 14. – 15. storočí patrili grófi Celjskí – neskôr povýšení na kniežatá – medzi najvýznamnejšie, ale taktiež najdravejšie šľachtické rody v strednej a juhovýchodnej Európe. Výhodné sobáše s príslušníkmi popredných európskych panovníckych rodov vyniesli Celjských nakrátko do popredia európskej politiky. Z najvýznamnejších sobášov to bol manželský zväzok Anny Celjskej a poľského kráľa Vladislava II. Jagelovského; Anna sa stala Vladislavovou druhou ženou po Hedvige z Anjou (sestre uhorskej kráľovnej Márie z Anjou a dcére Ľudovíta I. Veľkého z Anjou) a sobáš Barbory Celjskej a cisára Žigmunda Luxemburského.   

Jeden z najvýznamnejších z rodu Celjských bol Hermann II., ktorý sa viac zblížil s kráľom Žigmundom Luxemburským po neúspešnej bitke s Turkami pri Nikopole v roku 1396. V roku 1401 mu Hermann pomohol počas nepokojov vyvolaných uhorskou šľachtou, ktorej príslušníci Žigmunda zajali. Panovník a Hermann II. si vybudovali silné priateľské puto. Žigmund sa pravdepodobne Hermannovi cítil byť aj zaviazaný, čo mohlo vyústiť v zásnuby a neskôr sobáš Žigmunda a Barbory, Hermanovej dcéry.

Podľa historičky D. Dvořákovej sa Barbora narodila v roku 1392 v rodovom sídle/hrade v slovinskom mestečku Celje. Pravdepodobne bola o štvrťstoročie mladšia od Žigmunda (Barbora mala 13 a Žigmund 37 rokov). 6. decembra v roku 1405 došlo v Stoličnom Belehrade k jej korunovácii za uhorskú kráľovnú. Ako uvádza listina Žigmunda Luxemburského, k sobášu došlo ešte pred korunováciou a kráľ sa s ňou spojil na kráľovskom lôžku: „...,zobrali sme si uzavretím právoplatného manželského zväzku za manželku a za kráľovnú ... pannu Barboru ,... s ktorou sme sa spojili na našom kráľovskom lôžku.“ Tzv. akt konzumácie manželstva bol potrebný ako symbol naplnenia manželského zväzku, išlo hlavne o plodenie potomstva. Práve neplodnosť, tzn. nenaplnenie manželských povinností na lôžku, konzumácie manželstva, mohla viesť v rozviazanie manželského zväzku. Ako dôvod na ukončenia cirkevného zväzku toho využila napr. Margaréta Pyskatá (Maultasch), manželka Žigmundovho strýka Jána Henricha Luxemburského, ktorá svojho manžela vyhlásila za impotentného.      

Ako v najnovšej štúdii o Barbore Celjskej podotkla D. Dvořáková, doboví kronikári dosť negatívne vykreslili osobné vlastnosti a činy mladej kráľovnej, a to neprávom. Opisovali ju v nie príliš lichotivých farbách, „chtivosť po moci u nej bola spojená s telesnými vášňami“, takto ju ohovárali niektoré osobnosti vtedajších dejín. Jej okúzľujúcu podobu/telesnú krásu opísal Aeneas Silvius Picolomini (neskorší pápež Pius II.), ktorý Celjských nemal v láske, vytýkajúc im prehnanú požívačnosť.

Barbore a Žigmundovi sa narodilo iba jedno dieťa: bolo to  už v októbri  roku 1409, keď sedemnásťročná Barbora porodila dcéru Alžbetu. Alžbeta Luxemburská bola jediným legitímnym Žigmundovým potomkom a budúcou manželkou Albrechta Habsburského. Vďaka tomu sa Habsburgovcom po prvý krát otvorili dvere k uhorskej korune.

Barborine a Žigmundove manželstvo bolo pravdepodobne prevažne harmonické, z prameňov vieme iba o jednej vážnej partnerskej kríze (1419), kedy kráľovná musela žiť priam vo vyhnanstve. Dodnes nevieme presne povedať, čo sa stalo. To prebudilo fantáziu dobových kronikárov, ktorí písali o kráľovninej nevere. Niektorí sa dohadovali, že Barbora nezvládala vykonávať svoju miestodržiteľskú funkciu, alebo v tom boli spory o peniaze. Barbora prišla na necelé 4 roky o vlastný dvor, v ktorom figurovali jej úradníci a hodnostári. Taktiež prišla o svoje venné majetky, čo pre ňu znamenalo stratu príjmov. Z nich vydržiavala svoj dvor. K uzmiereniu došlo až počas vianočných sviatkov v roku 1419, a to v meste Skalica. Ale dvor a majetky získala naspäť až v roku 1424.     

Barbora už v čase narodenia svojej dcéry disponovala značnými majetkami. V roku 1424 od Žigmunda nadobudla viaceré majetky: z toho sedem hradov bolo v Trenčianskej župe (Trenčiansky hrad), štyri hrady v Zvolenskej župe a stredoslovenské banské mestá, pričom jej manžel potvrdil ďalšie hrady a majetky mimo územia Slovenska. Neskôr získala aj ďalšie hrady a majetky: v Hontianskej, Novohradskej, Hevešskej a Gemerskej župehrad Hajnáčku, potom ďalšie hrady v Trenčianskej župe; Liptovskú župu s Liptovským hradom, Liptovským Hrádkom a Likavou, Jelšavou a Fiľakovom.

Kráľovnina moc a majetky rástli neuveriteľným tempom. Barbora vládla na svojich panstvách a hradoch ako feudál; sama vymenúvala kastelánov a správcov, od ktorých vyžadovala presné vyúčtovania. Zdá sa, že si do funkcií vyberala správnych ľudí a sama bola aj dobrým hospodárom, lebo majetky jej prinášali vysoké príjmy, ktoré vzápätí investovala do získavania ďalších hradných panstiev. V čase Žigmundovej smrti bola Barbora najbohatšou osobou v krajine: vlastnila okolo 30 hradov, prevažne na území Slovenska a Trenčiansku, Liptovskú, Zvolenskú a Boršovskú župu. Barbora sa po smrti svojho manžela týchto majetkov nemienila vzdať, ale okolnosti, ktoré nasledovali, ju obrali skoro o všetko.               

Všetko sa začalo v roku 1437 pobytom Žigmunda Luxemburského v Českom kráľovstve. Zomierajúceho cisára v krutej zime prevážali v nosidlách pripevnených medzi dvoma koňmi. Podľa očitého svedka bol Žigmund len kosť a koža, vyzeral skôr mŕtvy ako živý, jeho duch bol však stále čulý. Sprievod sa zastavil v Znojme, kam Žigmund povolal svojho zaťa Albrechta a dcéru Alžbetu, aby im odovzdal vládu. Tam dal Žigmund zatknúť Barboru a obvinil ju, že po jeho smrti sama plánovala prevziať moc. Pravdepodobne uveril dvorským intrigám, ktoré mali odstaviť kráľovnú od moci a prichystať cestu ku korune pre Albrechta Habsburského. Za týchto okolností zomrel cisár Žigmund Luxemburský v Znojme dňa 9. decembra 1437.

Kráľovná Barbora sa vrátila do Uhorska ako väzeň vlastného zaťa. Mala byť prepustená pod podmienkou, že sa vzdá všetkých majetkov v Uhorsku. Mal jej byť vyplácaný ročný dôchodok vo výške niekoľkých tisíc zlatých.      

Nakoniec ju predsa len prepustili na slobodu, ale o uhorské majetky prišla. Utiahla sa do ústrania, usadiac sa na svojich majetkoch v Čechách. Pomerne pestrý a dlhý život kráľovnej Barbory (prežila aj svoju dcéru Alžbetu) ukončila údajne morová epidémia, ktorá postihla Čechy. Tejto chorobe podľahla 11. júla 1451 vo svojom sídle na hrade v Mělníku. Kronikári nerozlišovali medzi morom a inými pandémiami, čiže nevieme, či sa skutočne jednalo o mor. Barbora bola pochovaná v katedrále sv. Víta u steny martinickej kaplnky, priamo susediacej s posvätnou kaplnkou sv. Václava. Jej pohrebu sa zúčastnili husitskí kňazi, ba vraj aj budúci český kráľ Jiří z Poděbrad, ktorý spravoval Barborine majetky. Paradoxom zostáva, že prežila všetkých aktérov, ktorí sa podieľali na jej odstránení od moci po smrti Žigmunda Luxemburského. 

Spracoval: Mgr. Vladimír Pinďák, vedúci oddelenia základných odborných činností

Barbora_Celjska

Zdroj obrázka: Barbora Celjská - Wikiwand