Kostol Notre Dame v Trenčíne: Od Milosrdných sestier sv. Vincenta de Paul k Školským sestrám de Notre Dame
Kláštorný komplex Notre Dame v Trenčíne nebol len miestom tichých modlitieb, ale predovšetkým významným centrom vzdelávania, charity a kultúry v meste. Práve pod jeho strechou Milosrdné sestry sv. Vincenta de Paul, známe ako vincentky, a neskôr Školské sestry de Notre Dame dlhodobo formovali generácie detí a mladých dievčat – od prvých krokov v materskej škole až po štúdium na dievčenskom gymnáziu. Vplyv rehoľných sestier však ďaleko presahoval školské lavice; premietal sa do bohatého hudobného života, na dosky kláštorného divadla, do priestorov knižnice i do každodennej charitatívnej pomoci.
Sestry žili a pracovali priamo v meste a svojou prítomnosťou vytvárali jeho prirodzenú súčasť. Ich pôsobenie sa neobmedzovalo len na areál kláštora; okrem tried a internátov pôsobili aj v nemocničných sálach, pri náboženských slávnostiach či kultúrnych podujatiach. Hoci činnosť oboch spoločenstiev na seba kontinuálne nadväzovala, odohrávala sa v odlišných spoločenských a historických podmienkach, čo sa napokon rozdielnym spôsobom odráža aj v dobovej tlači.

Sestry „vincentky“ v areáli Župnej nemocnice v Trenčíne, okolo roku 1931. Zo zbierok Trenčianskeho múzea v Trenčíne.
Kľúčovým zázemím bol samotný areál ústavu sestier vincentiek na dnešnej ulici 1. mája, ktorého prirodzeným duchovným centrom sa neskôr stal kláštorný kostol. Areál kláštora sa stal priestorom, v ktorom sa odohrávali významné udalosti náboženského života sestier a ich žiačok, ale zároveň aj miestom stretávania a spoločných aktivít, ktoré presahovali hranice samotného rehoľného spoločenstva. V dobovej tlači sa preto kostol a ústav objavujú takmer neoddeliteľne – ako dva priestory tvoriace jeden živý celok.
Pozemok, na ktorom bol postavený kláštorný kostol, darovali na tento cieľ Mária a Johanna Sirchich, ktoré bývali v Beckove a potrebnú časť svojej záhrady prepustili na jeho výstavbu. Novopostavený neorománsky chrám slávnostne posvätil 23. októbra 1909 biskup Viliam Batthyány. Dobové noviny Vágvölgyi Lap (31. 10. 1909) venovali tejto udalosti mimoriadnu pozornosť. Posviacka sa uskutočnila za hojnej účasti trenčianskej verejnosti, významných osobností župy, zástupcov vzdelávacích inštitúcií, mestských úradov i dôstojníkov 71. pešieho pluku. Obrad sa začal o pol ôsmej ráno predpísanými modlitbami a pokropením múrov chrámu posvätenou vodou, pričom slávnostný program vyvrcholil až vo večerných hodinách. Zaujímavé svedectvo podáva tlač aj o pôvodnom vnútornom zariadení chrámu, na ktorom sa podieľali miestni i regionálni remeselníci a firmy. Oltár a kazateľnica z dubového dreva boli dielom J. Sziklaia z Nitry, lavice vyrobili v miestnej Márerovej nábytkárskej továrni a stolárske práce zrealizovali stolári Fojtík a Ripka. Maliarske a lakovacie práce vykonal Jankovič a moderné elektrické osvetlenie zabezpečila firma Oskara Lieskovského.
Sestry vincentky
Prvá oficiálna stopa tzv. vincentiek v meste sa spája s trenčianskou nemocnicou. Vtedajší riaditeľ Župnej nemocnice Dr. J. Grossner uzavrel dohodu s Kongregáciou Milosrdných sestier sv. Vincenta de Paul, na ktorej základe začalo od 1. júla 1886 v zariadení pracovať šesť kvalifikovaných sestier vyškolených v rakúskom Grazi, pričom zabezpečovali aj nočné služby. Dlhé obdobie, ešte aj v polovici 20. storočia, zastávali rehoľné sestry miesta odborného zdravotníckeho personálu vo väčšine slovenských nemocníc, s ktorými mali ich kongregácie podpísané zmluvy. V roku 1933 v trenčianskej nemocnici pracovalo 43 sestier, 8 postulantiek (uchádzačiek o vstup do rehole), sestrou predstavenou bola Lujza Máliková. Náročná a obetavá služba pri lôžkach chorých si neraz vyžiadala aj daň na zdraví samotných ošetrovateliek. Dobové záznamy svedčia o tom, že viaceré rehoľníčky podľahli chorobám v mladom veku – v roku 1923 napríklad priamo v župnej nemocnici zomrela len 37-ročná predstavená, sestra Anna Vincencia Lustig. Napriek ťažkým podmienkam a neskoršiemu zásahu komunistického režimu, ktorý v roku 1950 rehole násilne zlikvidoval, však sestry vďaka svojej vysokej profesionalite a odbornosti vytrvali v trenčianskej nemocnici ešte niekoľko rokov. Ďalšie vincentky prišli do Trenčína v roku 1888. Ako informovali dobové noviny Vágvölgyi Lap z 2. septembra 1888, sestry prichádzajúce z rakúskeho Grazu pod vedením superintendanta grófa Brandisa dorazili do mesta 26. augusta o šiestej hodine večer. Na železničnej stanici ich v mene mesta slávnostne privítali mešťanosta Ernest Ucsnay, opát-farár Gustáv Kardoš a dvaja členovia mestskej rady. Zo stanice ich koče poskytnuté mestom odviezli priamo do nového kláštora, ktorý vznikol vďaka nadácii kanonika Jána Ďurčeka a štedrosti nitrianskeho biskupa Augustína Roškovániho. Slávnostné odovzdanie kláštora sa uskutočnilo hneď na druhý deň, 27. augusta 1888, za prítomnosti členov mestskej rady.
Školské sestry de Notre Dame
Po viac ako troch desaťročiach sa v dejinách trenčianskeho ústavu odohrala významná zmena. V roku 1921 prevzali vedenie rímskokatolíckej meštianskej školy a internátu Školské sestry de Notre Dame. Dievčenský internát prijímal žiačky za mierny poplatok a mal zabezpečený stály dozor. V rámci ústavu mali žiačky možnosť sa učiť nemecký a francúzsky jazyk, hudbu, strojopis a ručné práce. Ako oznamovali na svojich stránkach noviny Trenčan 21. 5. 1924: „Starostlivý a dobrý rodič len do spoľahlivého internátu dá svoje dieťa. Na malebnom Považí, v starobylom Trenčíne, pre dievčatá najlepší a najlacnejší je internát Školských sestier de Notre Dame. Zdravý kraj, malebné okolie; v ústave materská, ľudová a meštianska škola.“
Počas celého obdobia prvej ČSR prijímali do meštianskej školy výlučne dievčatá. V školskom roku 1919/1920, tesne pred ich príchodom, ju navštevovalo 185 žiačok, z toho 140 rímskokatolíckeho, 3 evanjelického a 42 židovského vierovyznania.

Rímskokatolícka škola v Trenčíne, trieda mladších dievčat s triednou učiteľkou, sestričkou Eucharistiou Pribíkovou na nádvorí školy v roku 1937. Zo zbierok Trenčianskeho múzea v Trenčíne.
Príchodom Školských sestier de Notre Dame sa začala nová etapa, počas ktorej sa ústav postupne rozrastal a stával sa významným miestom nielen vzdelávania a výchovy, ale aj kultúrneho a náboženského života mesta. Do Trenčína prišlo 19 školských sestier s predstavenou Assumptou Máchovou, no čoskoro ich počet vzrástol na 28. Veľký rozvoj dosiahol ústav za riaditeľov škôl profesora Jozefa Hamaja v rokoch 1923 – 1933 a jeho nástupcu, titulárneho dekana Štefana Pecára od roku 1933.

Ulica 1. mája okolo roku 1927. Na mieste prízemnej budovy vpravo postavili v rokoch 1928 a 1929 budovu ústavu Školských sestier de Notre Dame. Zo zbierok Trenčianskeho múzea v Trenčíne.
Dobová tlač poskytuje množstvo drobných svedectiev o ich každodennom pôsobení. Správy o školských slávnostiach, hudobných produkciách, divadelných predstaveniach, výstavách, internáte či náboženských podujatiach sa v trenčianskych novinách objavujú opakovane. Popri nich však nachádzame aj menej nápadné zmienky – o pomoci chudobným študentom, o práci sestier pre rôzne mestské inštitúcie či o ich účasti na udalostiach, ktoré sa odohrávali mimo samotného ústavu.
Školské sestry viedli aj rímskokatolícku opatrovňu (materskú školu), ktorá bola zriadená pri rímskokatolíckej ľudovej a meštianskej škole a sídlila v tej istej budove ako školy. Počas prvej ČSR fungovala nepretržite, na starosti ju mal Rímskokatolícky biskupský úrad v Nitre, osobné náklady hradil štát.
Školské sestry pravidelne pripravovali s deťmi divadelné predstavenia v čase Vianoc, čo vždy našlo veľkú odozvu aj v miestnej tlači. Stredný stupeň školstva mali sestry od začiatku zastúpený dievčenskou meštianskou školou a od roku 1939 i dievčenským gymnáziom.
Rozvoj školských aktivít Kongregácie Školských sestier de Notre Dame v Trenčíne si v krátkom čase vyžiadal priestorové rozšírenie ich areálu. Už v septembri 1928 sa v súvislosti s dohotovením novej kostolnej veže uskutočnila slávnostná posviacka troch nových zvonov (najväčší vážil 600 kg a najmenší 150 kg), ktoré boli vyhotovené z milodarov veriacich.
Zvony odliala známa trenčianska zvonolejárska firma Pavel Ranko a spol. a železnú konštrukciu na ich zavesenie vyhotovil miestny zámočnícky majster Koloman Czelhoffer. Ako informoval týždenník Trenčan (15. 9. 1928), veriaci pri tejto príležitosti zaplnili celý kláštorný dvor a keď zvony na poludnie prvýkrát slávnostne zazneli, pridal sa k nim hlahol zvonov všetkých katolíckych kostolov v Trenčíne. O dva mesiace neskôr, 11. novembra 1928, navštívil Trenčín nitriansky biskup Dr. Karol Kmeťko, aby slávnostne posvätil celú novú prístavbu kláštorného chrámu (bočnú loď a vežu) a zároveň odovzdal do užívania novovybudovanú katolícku meštiansku školu. Pri tejto príležitosti chovankyne ústavu pod vedením Školských sestier de Notre Dame usporiadali slávnostnú akadémiu s cvičeniami a spevohrami a ich účinkovanie odmenilo obecenstvo neutíchajúcim potleskom.
O rozsahu a finančnej náročnosti celého projektu svedčia informácie dobového týždenníka Trenčan (17. 11. 1928), podľa ktorého „zväčšený chrám, nová veža a nová škola stoja spolu s vnútorným zariadením 1 300 000 korún. Tento veľký náklad kryje ústredie Školských sestier do 80 % z vyzdvihnutej pôžičky a ostatné sa hradí z milodarov.“ Realizáciou tohto náročného architektonického projektu bol poverený známy trenčiansky staviteľ Berta, pričom dobová tlač zhodnotila výsledok jeho práce ako mimoriadne zdarný.

Pohľad na kostol a Ústav Školských sestier de Notre Dame okolo roku 1930, po dostavbe v rokoch 1928 a 1929. Zo zbierok Trenčianskeho múzea v Trenčíne.
Školské sestry postupne rozšírili ústav aj o prednáškovú dvoranu, v ktorej sa konali slávnostné vystúpenia a akadémie, dokúpili pozemok na záhradu a vytvorili veľký uzavretý školský dvor. Pri svojich školách okrem charitatívnej činnosti viedli dve mariánske družiny, Anjelský spolok malých školákov a ochranný spolok slúžok Patronage, ktorému sa sestry venovali vo voľnom čase, v nedeľu a vo sviatok. Práve v súvislosti s týmto spolkom uverejnili v septembri 1929 v novinách Trenčan prosbu o darovanie dobrých kníh. Svoju činnosť v ňom opísali ako „patronáž na duševnú a telesnú záchranu tých dievok a žien, ktoré po ťažkej týždennej práci boli by po nedeliach vystavené duševnej a mravnej skaze, keby sa ich neujali šľachetné duše a neumožnili im, aby si v čistom, útulnom prostredí oddýchli a aj na duši a umu sa zveľadili“. Okrem toho viedli sestry aj kláštornú knižnicu, ktorá v roku 1932 vykazovala 519 kníh. Knižnica – profesorská aj žiacka fungovala ešte aj v roku 1943, vynaložená finančná suma na nákup nových kníh predstavovala vtedajších 1 000 korún.
Úmerne k ich početným aktivitám vzrastal aj počet sestrier: v roku 1929 ich bolo 31 a v roku 1933 pracovalo v Trenčíne pod vedením predstavenej s. M. Zbislavy Krumpovej už 35 sestier a 22 kláštorných kandidátok. V tom období mal ústav 10 tried ľudových, 4 triedy meštianske s 2 pobočkami a 1 detskú opatrovňu (materskú školu).

Rímskokatolícka materská škola, ktorú viedli Školské sestry de Notre Dame, okolo roku 1931. Zo zbierok Trenčianskeho múzea v Trenčíne.
Popri vyučovaní sestry pôsobili aj v internáte a katolíckych spolkoch, pracovali ako sestry obstarávajúce domácnosť, pomocné učiteľky či detské opatrovníčky, pričom niektoré členky sa rozhodli aj pre univerzitné vzdelávanie.
V roku 1939 Školské sestry otvorili prvý ročník Rehoľného dievčenského gymnázia s riaditeľkou prof. s. Beatínou Hamalovou. Dievčenské gymnázium malo podobný režim ako rehoľné gymnázium piaristov, študentky povinne navštevovali bohoslužby, chodili na spovede a pred Veľkou nocou mali duchovné cvičenia. Dňa 19. novembra 1939 noviny Trenčan písali o úspešnom divadelnom predstavení v Ústave Školských sestier de Notre Dame, v ktorom účinkovalo žiactvo rehoľného dievčenského gymnázia a materskej školy. V školskom roku 1942/1943 ešte vyšla v tlačiarni Vojtecha Čelka v Trenčíne 4. výročná správa Rehoľného slovenského dievčenského gymnázia Školských sestier de Notre Dame, ale o rok neskôr dievčenské gymnázium zaniklo.
Pôsobenie Školských sestier de Notre Dame v Trenčíne sa prerušilo poštátnením cirkevných a rehoľných škôl a internátov v roku 1945. Tento krok predznamenal neskorší úplný zákaz činnosti ženských reholí a násilné vyvezenie sestier z Trenčína komunistickým režimom v rámci represívnych akcií v roku 1950. Začiatkom leta boli posledné rehoľníčky prepustené zo školských služieb a koncom letných prázdnin došlo k ich násilnému odvlečeniu do sústreďovacích kláštorov, najmä do českého pohraničia. V tom istom období sa začalo aj s likvidáciou kláštorov v Beckove, Trenčíne, Novom Meste nad Váhom, Topoľčanoch a na ďalších miestach.
Násilná deportácia rehoľných sestier na dlhé desaťročia pretrhla éru cirkevného vzdelávania v Trenčíne. Po páde totality v júni 1990 sa sestry po štyridsiatich rokoch nedobrovoľného exilu vrátili späť do svojho kláštora, čím sa opätovne prepojila minulosť a súčasnosť tejto rehole v meste.
Text: Alica Krištofová, Knižnica Trenčianskeho múzea v Trenčíne
Zdroje: Rehoľné slovenské dievčenské gymnázium Školských sestier de Notre Dame:
4. Výročná zpráva 1942 – 1943. Trenčín: Vojtech Čelko, 1943
Jaroš, František. Z dejín trenčianskeho zdravotníctva. Martin: Osveta, 2010.
Lipták, Branislav a kol. Ladce. Monografia obce. Ladce: Ametyst, 2003.
Katolícke Slovensko 833 – 1933. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1933.
Noviny Vágvölgyi Lap, 1888 – 1917.
Noviny Trenčan, 1919 – 1925
Trenčanské noviny, 1926 – 1944