Miesta posledného odpočinku – krypty rodu Ilešházi
Kostole Narodenia Panny Márie v Trenčíne.
Umiestňovanie zosnulých členov rodu do rodinnej hrobky v minulosti plnilo významnú funkciu upevňovania rodovej identity. Príslušnosť k aristokracii prinášala množstvo výsad, ktoré sa týkali nielen života, ale aj smrti. Pohrebné miesta, ktoré šľachtické rody spravovali po celé stáročia, predstavovali priestor, kde sa prelínala pamiatka na predkov so symbolikou rodovej moci. Krypty a hrobky boli nielen miestom posledného odpočinku príslušníkov rodu, ale aj priestorom, kde sa pozostalí stretávali, aby si pripomenuli svojich predkov a posilnili rodové väzby. Rodová identita bola pre aristokraciu zásadná – ovplyvňovala spoločenské postavenie, politickú moc a celkové postavenie rodu. Spoločný erb, prísne vedený rodokmeň a výber miesta posledného odpočinku patrili k prostriedkom udržiavania spolupatričnosti a kontinuity. Rodové pohrebiská, často označené rodovými erbmi, pripomínali slávnu minulosť a legitimizovali súčasné postavenie rodu, pričom osobitnú pozornosť venovali priamej mužskej línii. Vytvorením rodovej hrobky šľachtici demonštrovali svoj nárok na významné miesto v spoločnosti. Ilešháziovci, popri správe svojich panstiev, venovali veľkú pozornosť aj výberu miesta posledného odpočinku. Dôkazom je zachovaná architektúra kaplniek a krýpt, sochárska výzdoba i heraldická symbolika, ktoré aj po stáročiach odrážajú výnimočné postavenie rodu.
Najstaršia rodová hrobka Ilešháziovcov sa nachádza v Kostole sv. Petra a Pavla v Novom Živote – Eliášovciach, postaveného pravdepodobne v I. polovici 14. storočia, kde odpočívajú predkovia rodu a Štefan II. Ilešházi (*1762 – †1838), posledný mužský potomok, ktorého smrťou rod po meči vymrel. Jeho smrťou sa symbolicky uzavrel cyklus rodu, ktorého kontinuita je doložená i náhrobkami Mateja Ilešháziho (†1510) a Žofie (†1547), manželky Tomáša Ilešháziho. V majetku predkov Ilešháziovcov (Vatai, Illésvatai) sa obec Nový Život (Újvásár) v regióne Žitný ostrov objavuje najneskôr v 60.-80. rokoch 14. storočia, kedy o ňu viedli spor s rádom klarisiek z Óbudy. Následne v súdnom spore z roku 1380 o obec prišli v prospech klarisiek, ktoré ju spravovali do rozpustenia rádu v roku 1782. Podľa najnovšej štúdie je rod Ilešházi listinne doložený v 80. rokoch 13. storočia v osobe predka menom Illés Vatai.
Zakladateľ rodovej trenčianskej vetvy, Štefan I. Ilešházi, bol roku 1609 pochovaný v Pezinku, v bočnej kaplnke sv. Anny Kostola Nanebovzatia Panny Márie, pravdepodobne pre absenciu rodinnej krypty v Trenčíne a osobné väzby na pezinské panstvo. Rozhodnutie vybudovať nové miesto posledného odpočinku rodu Ilešházi v Pezinku možno chápať ako vedomý prejav novej identity rodu v prostredí uhorskej aristokracie, podobne ako u spríbuznených rodov Pálfi a Esterházi, ktoré si v 17. storočí zakladali nové hrobky ako symbol spoločenského vzostupu. V tejto línii možno vnímať aj rozhodnutie Gašpara Ilešháziho, synovca Štefana I. Ilešháziho, vybudovať nové rodové centrum v Dubnici nad Váhom a približne po roku 1610 rodovú kryptu v Trenčíne. Štefan I. Ilešházi z predchádzajúceho manželstva a ani s druhou manželkou Katarínou Pálfiovou nemal žiadneho mužského potomka, a keďže Ilešháziovci o Pezinok neskôr prišli, pravdepodobne sa tam nevytvorila tradícia rodového pohrebiska.
Štefan I. Ilešházi sa stal najslávnejším členom rodu a zabezpečil mu významné miesto v uhorských dejinách i na kráľovskom dvore. Nie každý z Ilešháziovcov však dokázal túto výhodu využiť. Preslávil sa vojenskou aj diplomatickou kariérou, ktorá mu na sklonku života priniesla najvyšší uhorský úrad – palatína. Na jeho vojenskú činnosť poukazuje najmä zbroj na jeho celofigurálnom epitafe. Aj vďaka nemu sa Ilešháziovci zaradili medzi formujúcu sa vyššiu šľachtu Uhorska.
Náhrobok Štefana I. Ilešháziho(†1609) v Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Pezinku. Foto: Jaroslav Vyhnička, Trenčianske Múzeum v Trenčíne
Epitaf Štefana I. Ilešháziho a jeho prvej manželky Anny Erdődy v Dóme sv. Martina v Bratislave. Foto: Vladimír Pinďák
O vybudovanie rodinnej krypty v Trenčíne sa v 17. a 18. storočí zaslúžili Gašpar, Juraj a Jozef Ilešházi. Hoci Rohovce a najmä Eliášovce boli považované za kmeňový majetok, výber Trenčína zodpovedal významu tunajšieho panstva v živote rodu. Rozhodnutie mohlo súvisieť aj s udalosťou z roku 1610, keď Gašpar Ilešházi, ako horlivý evanjelik, odobral katolíkom Farský kostol v Trenčíne. Jeho pohreb v roku 1648, s vybudovaním monumentálneho figurálneho náhrobku, tak mohol niesť symbolický odkaz moci a nároku na toto miesto, čím sa založila tradícia pochovávania rodu v Trenčíne. Hoci niektorí príslušníci rodu boli pochovaní na iných miestach, väčšina zotrvala pri tejto tradícii, čím sa v meste Trenčín postupne vytvorilo rodové pohrebisko. Najviac členov rodu je dnes pochovaných v dvoch sakrálnych objektoch – vo Farskom kostole Narodenia Panny Márie a v Piaristickom kostole v Trenčíne.
Kaplnka rodu Ilešházi vo Farskom kostole Narodenia Panny Márie v Trenčíne, pohľad na kovanú mrežu z 18. storočia podľa návrhu Ľ.Godeho. Foto: Jaroslav Vyhnička, Trenčianske múzeum v Trenčíne
Farský kostol Narodenia Panny Márie, prvýkrát písomne doložený v 20. rokoch 13. storočia, sa od prvej tretiny 17. storočia stal miestom posledného odpočinku viacerých Ilešháziovcov, pričom jedna z bočných kaplniek s kryptou prešla v rokoch 1750 – 1753 barokovou prestavbou podľa návrhu Ľudovíta Godeho, žiaka Juraja Rafaela Donnera. Gode vytvoril pre Jozefa Ilešháziho oltár Ukrižovania a tepanú dekoratívnu mrežu, pričom na vežičke kaplnky umiestnil erbovú bielu orlicu so šípom v hrudi. Časť nákladov bola uhradená z cenností vyňatých z truhiel pochovaných predkov, čím sa zosnulí rodinní príslušníci rodu Ilešházi takmer až symbolicky finančne spolupodieľali na prebudovaní kaplnky.
Náhrobok/figurálny epitaf so sochou Gašpara Ilešháziho vo Farskom kostole Narodenia Panny Márie z roku 1648. Foto: Vladimír Pinďák
Na fotografii z roku 1927 je figurálny epitaf Gašpara Ilešháziho zachytený ešte s bohatou dekoratívnou výzdobou. Spodná časť nesie kvetinové ornamenty a plasticky stvárnené ženské maskaróny umiestnené v podstavcoch stĺpov, ktoré sa však do súčasnosti na epitafe nezachovali. Vo vrchnej časti architektúry, medzi anjelskými hlavami nad hlavou sochy zosnulého, sa nachádzal reliéfny pás s trofejovou výzdobou (militaria) v podobe štítu, meča, kopijí a ďalších prvkov vojenskej výzbroje, ktorý sa dnes zachoval už len fragmentárne. Analogický dekoratívny princíp a remeselné spracovanie možno pozorovať aj na náhrobníku Juraja Turza, svokra Gašpara Ilešháziho. Zdroj: Divald Kornél: Magyarország művészeti emlékei. Királyi Magyar Egyetemi Nyomda, Budapest, 1927, 211, Trentschin
Jedna z najhodnotenejších častí kaplnky je monumentálny figurálny epitaf Gašpara Ilešháziho z roku 1648. Jeho celofigurálna socha je umiestnená v nike oltárnej architektúry a epitaf je zavŕšený úplným rodovým erbom. Reliéfny pás s trofejovou výzdobou(militaria) a výzbroj samotnej sochy Ilešháziho pravdepodobne poukazuje na obdobie povstania Gabriela Betlena (1619 – 1629). Ilešházi bol aktívnym podporovateľom Betlena, a i keď bol opatrný, viackrát mu poskytol pomocnú ruku. Uvedomoval si svoju pozíciu v krajine a zraniteľnosť svojej rodiny, preto prevažne nevstupoval do otvoreného konfliktu. Gašpar nebol typickým bojovým veliteľom, ale zohral kľúčovú úlohu ako strategický a logistický podporovateľ povstania. Kontroloval Trenčiansky hrad a viaceré župy, mobilizoval vlastné jednotky, zabezpečoval zásobovanie i diplomatické kontakty, čím posilňoval Betlenovu pozíciu. Hoci bol skôr človekom zmieru než vojny, jeho vernosť a vplyv v regiónoch boli pre Betlena nenahraditeľné. Gašparov epitaf bol vyhotovený z rôznych druhov mramoru, dovezeného z juhu Poľska (čierny z Dębniku, červenohnedý z Bolechowic), a alabastru. Autorstvo epitafu podľa najnovšej štúdie je pripisované Bartolomejovi Ronchi z Krakova (návrh) a Martinovi Kristiánovi Peterson (vyhotovenie). Medzi významné pamiatky kaplnky a kostola patria i náhrobné a nápisové dosky detí Gašpara Ilešháziho a Heleny Turzovej z prvej polovice 17. storočia, ako aj barokový epitaf Jozefa Ilešháziho z 18. storočia, ktorý bol v krypte pochovaný po svojej smrti v roku 1766.
Okrem Heleny Turzovej (*1597 – †1648), manželky Gašpara, v rodovej hrobke spočívajú aj ich deti, potomkovia Juraja, Jozefa a Štefana II. Ilešháziho a posledný pochovaný člen rodu, Ján Baptista Ilešházi (*1737 – †1799).
Interiér Piaristického kostola v Trenčíne s iluzívnou maľbou kupole, vyhotovenou po požiari v roku 1708. Vľavo pred kazateľnicou je situovaná vstupná časť kaplnky Najsvätejšej trojice, pod ktorou v krypte boli od 17. storočia pochovaní členovia rodu Ilešházi. Foto: Jaroslav Vyhnička, Trenčianske múzeum v Trenčíne
Piaristický kostol, pôvodne jezuitský, vznikol v 50. rokoch 17. storočia s podporou Juraja Ilešháziho, syna Gašpara. Juraj, horlivý stúpenec katolíckej cirkvi, podporoval protireformáciu aj napriek tomu, že jeho rodičia boli evanjelikmi. Pre Rád jezuitov zakúpil meštiansky dom s pozemkom, na ktorom bol kostol postavený a financoval výstavbu jeho oltárov. Pod kaplnkou Najsvätejšej Trojice bola zriadená krypta, v ktorej našiel miesto posledného odpočinku samotný Juraj Ilešházi (*1625 – †1689), jeho dcéra Helena (*1646 – †1669) a tri manželky: Mária Forgáčová (*1625 – †1684), Eva Kristína Róza Kornissová (†1685) a Johana Lavínia Bucelleni (*1628 – †1688). Posledná menovaná bola známa komplikovaným vzťahom k manželovi. Pod jej prísnou rukou údajne psychicky, ale aj fyzicky trpel. Napriek ich problematickému spolužitiu jej manžel zabezpečil pohreb zodpovedajúci postaveniu šľachtičnej. Okrem nich tu boli pochované aj deti Mikuláša Ilešháziho a Alžbety Balašovej a Anna Františka Čákiová (*1703 – †1729), manželka Jozefa Ilešháziho.
Fotografia krypty s rakvami Juraja Ilešháziho, Márie Forgáčovej v Piaristickom kostole v Trenčíne z roku 1928. Foto-zdroj: Muzeum regionu Valašsko
Výnimočným miestom posledného odpočinku bola aj Panská kaplnka Nepoškvrneného počatia Panny Márie na Trenčianskom hrade, kde bol podľa dobového denníka jedného šľachtica v roku 1667 krátkodobo pochovaný Gabriel Ilešházi. Krypta je dnes prázdna. Neskorší archívny záznam z čias posledných Ilešháziovcov hovorí o prítomnosti kovovej rakvy v krypte hradnej kaplnky. Viac informácií o identite pochovaného v tejto rakve chýba.
Menšia časť členov rodu bola pochovaná v Bratislave a vo Viedni, kde Ilešháziovci vlastnili paláce a zastávali funkcie kráľovských úradníkov. Napr. v roku 1723 bol vo viedenskom Františkánskom kostole pochovaný Mikuláš Ilešházi. Niektoré príslušníčky rodu našli posledný odpočinok v kryptách iných šľachtických rodov, napríklad v hrobke Baťánovcov v rakúskom Güssingu. Jeden zo synov Jána Baptistu Ilešháziho zomrel v detskom veku a bol pochovaný na maďarskom panstve Érd v miestnom kostole. Ako vidieť, nie každý rodinný príslušník sa po smrti spojil so svojimi predkami v Trenčíne.
Rodové krypty Ilešháziovcov sú dnes cenným historickým svedectvom, ktoré nám pripomína význam rodovej kontinuity, postavenie aristokracie a starostlivosť o pamiatku predkov. Ich architektúra, epitafy a erbová symbolika zachytávajú príbeh rodu, ktorého členovia formovali spoločenský, hospodársky a politický život regiónu a ktorý po stáročia pretrvával v duchu rodovej identity.
Autor: Mgr. Vladimír Pinďák, historik - Trenčianske múzeum v Trenčíne
