Predstavy o revenantoch v našej tradícii

 Železný pomník na starom cintoríne v Trenčíne, M. Dukát, 1931, archív Trenčianskeho múzea v Trenčíne

Naši predkovia verili, že pozemský život pokračuje v posmrtnom. Pohrebnými rituálmi sa snažili duši zabezpečiť pokojný odchod. V ľudovej viere sa stretávame s poverami, že niektoré duše zosnulých sa môžu na náš svet vrátiť v rôznych podobách z rozličných dôvodov; ak neboli správne a obradne pochované alebo na tomto svete zanechali blízku osobu, boli zavraždené, boli to samovrahovia, ale aj previnilci, ktorí hľadajú odpustenie. Naši predkovia verili, že majú škodlivý vplyv a môžu nám ublížiť. Preto sa pri pochovávaní vykonávali rôzne úkony, ktoré mali zabrániť návratu duše. Podľa Biblie je prísny zákaz vzývať mŕtvych predkov.

V podobe poludnice sa vracali ženy, ktoré po pôrode neprešli náboženským obradom „vádzkou“, ale aj duša dievčaťa, ktoré zomrelo medzi ohláškami alebo ju ženích opustil pred sobášom. Poludnicu si predstavovali ako kostnatú starenu s dlhými končatinami, veľkými zubami a očami.

Rómovia verili, že nepokrstené dieťa môže vymeniť za svoje nepekné dieťa žena, ktorá zomrela ako tehotná a porodila až na druhom svete. V Pobedime pri Novom Meste nad Váhom túto bytosť nazývali muláno. Novorodencovi aj matke preto vkladali pod hlavu rôzne ochranné predmety (napr. hrebeň), ktoré ich mali chrániť, a matka sa nemohla od neho až do krstu vzdialiť.

Z nepokrstených detičiek, ale aj zo zlých ľudí, ktorí kradli, sa mohli stať svetlonosi, svetielka, ktoré plačom vábia ľudí do močiarov. Predstava vodníka, ktorý topí ľudí, bola rozšírená aj v okolí povodia Váhu (zaznamenaná je povera z Nového Mesta nad Váhom – vodník z Izbíc). Rozšírená bola aj viera, že vodníci sú samovrahovia, ktorí sa utopili.

Zberateľ Jozef Ľudovít Holuby zo Zemianskeho Podhradia revenantov spomína vo viacerých príbehoch:

„Pavlína Gabryšová z neopatrnosti podpálila dom. Asi o 3/4 roka po tom ohni zomrela. Jej muž dal na Morave „bielym mníchom“ omšu slúžiť, aby sa vyjavilo, kto ten dom zapálil. Tým ale svoju vlastnú ženu pohýbal v hrobe; lebo od jej smrti neminul rok; a že ona dom podpálila, chodila potom po celý rok každú noc do domu k mužovi; ale chodila len jej hlava a postavila sa na stôl. Muž tú hlavu musel každú noc odnášať na hrob. Až keď minul rok, prestala Gabryškina hlava mátať. — Znal som dobre Gabryšku a jej muža, o ktorých ľud takú poverčivú rozprávku vymyslel, ktorá sa dosiaľ u ľudu udržuje.“

Kríž na cintoríne, Selec, Poláček, 1952, archív Trenčianskeho múzea v Trenčín

Cintorín, Selec, Poláček, 1952, archív Trenčianskeho múzea v Trenčíne

Text: Mgr. Andrea Lazarčíková, Trenčianske múzeum v Trenčíne

Zdroj:

Holuby, J. Ľ.: Národopisné práce, Bratislava, 1993.

Kolektív autorov: Slovensko  Ľud – II. časť, Bratislava, 1975.

Kováč, M. – Mann, A. B.: Magická ochrana novorodenca u Rómov na Slovensku, Bratislava, 2003.