Renesančná prestavba a atiky Trenčianskeho hradu
V lete roku 1528 čelil Trenčiansky hrad masívnemu, niekoľkotýždňovému ostreľovaniu, ktoré viedlo k rozsiahlej deštrukcii jeho objektov. Pevnosť nakoniec kapitulovala a z rúk Jána Zápoľského prešla do vlastníctva uhorskej kráľovskej koruny pod vládou Ferdinanda I. Habsburského. Keďže panovník vyčerpal financie na náročné vojenské ťaženia proti Zápoľskému a Osmanom, nemal dostatok prostriedkov na nevyhnutnú obnovu hradu. Riešenie našiel v zálohovaní panstva lojálnej šľachte, ktorá mu výmenou za to poskytovala pôžičky na jeho mocenskú politiku.
Veduta Trenčianskeho hradu - 1550-1570
Práve z iniciatívy nových záložných majiteľov začali na hrad prichádzať talianski majstri. Ich úlohou bola modernizácia pevnosti, pri ktorej plynule prepájali prvky doznievajúcej neskorej gotiky s nastupujúcim renesančným tvaroslovím. Mnohí z týchto remeselníkov sa v Trenčíne usadili natrvalo a svoje zručnosti uplatnili nielen pri rekonštrukcii hradu, ale aj pri úprave architektúry v meste.
Premenu hradnej siluety dobre dokumentuje dobová ikonografia. Kým na najstaršej vedute z 50. až 70. rokov 16. storočia si hrad napriek prebiehajúcej obnove ešte zachováva svoj gotický ráz s dominujúcimi strmými strechami, veduta Gašpara Bouttatsa z druhej polovice 17. storočia už zachytáva zásadnú zmenu. Najcharakteristickejším znakom tejto renesančnej etapy sa totiž stala štítková (oblúčková) atika.
Veduta Gašpara Bouttatsa z druhej polovice 17. storočia
Zdroj: Gaspar Bouttats – Trenčín | Web umenia
Jej hlavným architektonickým a výtvarným zámerom bolo scelenie siluety horného hradu. Vysoké múry ukončené horizontálnym pásom atiky úplne prekryli pôvodné gotické strechy, ktoré dovtedy vertikálne členili priestor a zdôrazňovali samostatnosť jednotlivých budov. Vďaka atikám začali hladké múry pôsobiť ako jednotný plášť. Ten opticky prepojil rôznorodé stavby – predovšetkým Barborin a Ľudovítov palác a schodiskovú medzeru medzi nimi – do homogénneho celku. Pôvodné gotické zastrešenie si vtedy ponechal iba palác z čias Zápoľských.
Vznik tejto rozsiahlej úpravy horného nádvoria sa datuje do prvej polovice 17. storočia. Hoci nemáme s istotou potvrdené, kto presne prestavbu nariadil, mnohé indície ukazujú práve na rod Ilešháziovcov (hrad získali v roku 1594). Nie je vylúčené, že k úprave mohlo dôjsť i v posledných desaťročiach 16. storočia. Takmer identické výtvarné riešenie štítov nachádzame aj na Lietavskom hrade. Táto podobnosť má pravdepodobne personálne pozadie: Gašpar Ilešházi sa sobášom s Helenou Turzovou neskôr stal riaditeľom Oravského komposesorátu, ktorý spravoval aj lietavské panstvo. To mohlo viesť k priamej výmene staviteľských dielní či architektonickej inšpirácii, čo však definitívne potvrdí až ďalší archívny výskum. Keďže Gašpar Ilešházi začal v 40. rokoch 17. storočia budovať svoje nové reprezentačné sídlo v Dubnici nad Váhom, ťažisko stavebných aktivít rodu sa presunulo tam. Renesančná úprava Trenčianskeho hradu tak musela byť dokončená ešte pred týmto obdobím.
Veduta Gašpara Bouttatsa z druhej polovice 17. storočia,
zdroj: F. Brunovský. Trenčiansky hrad
Okrem atík obohatila v 17. storočí fasády horného hradu aj iluzívna maľba, ktorej cieľom bolo zjemniť prísny pevnostný vzhľad smerom k mestu. Maľba imitovala priestorové hranoly zdobené diamantovaním, kvetinovými motívmi či strapcami hrozna. Táto farebná kompozícia dočasne prekryla stredoveké sieťovanie stien, avšak pre nesúdržnosť omietky pomerne rýchlo zanikla.
Tieto stavebné a výtvarné úpravy predstavovali posledný veľký pokus o estetické zjednotenie horného hradu. Po postupnom presídlení Ilešháziovcov hradné objekty chátrali, pričom definitívnu skazu im priniesol katastrofálny požiar z roku 1790, ktorý pevnosť premenil na ruinu.
Spracoval: Mgr. Vladimír Pinďák, historik Trenčianske múzeum v Trenčíne
Hrad Lietava
Zdroj FB: Hrad Lietava – Lietava Castle
