Výlet na Malý Kriváň, 29. júna 1901

Dr. Karol Brančík na výlete s priateľmi na Malom Kriváni, 29. júna 1901

Artúr Lieskovský napísal príspevok do ročenky Prírodovedného spolku župy Trenčianskej o výlete na Malý Kriváň, ktorý sa konal 29. júna 1901. V texte spomína, že má rád skôr nenáročnú turistiku bez strmých a náročných trás, a práve preto prijal pozvanie hlavného okresného lekára, doktora Karola Brančíka, aby sa spolu s ním a s pánom Františkom Škarnitzlom ml. vybral na výlet na Malý Kriváň. Spoločnosť známeho prírodovedca mu bola veľmi príjemná a na výlet sa tešil aj preto, že doktor Karol Brančík bol podľa jeho slov veľmi milý človek. Na výlet vzal so sebou aj svojho brata ako fotografa, a tak sa výlet mohol začať.

Doktor Brančík sa na cestu vybral o deň skôr. Všetci sa síce mali stretnúť v Terchovej, no keďže ostatní meškali, ich neprítomnosť si vysvetlil tak, že možno napokon neprídu. Preto sa rozhodol nečakať a vydal sa na cestu skôr. Prestávku mali v dome hlavného lesníka pána Fuchsa, kde sa pripravili na ďalšiu cestu. Po jedle pokračovali smerom do Vrátnej doliny, kde sa k nim pridali traja muži z Terchovej. Tí niesli batožinu a robili im spoločnosť ako sprievodcovia.

Počas cesty prírodovedec Karol Brančík spolu s redaktorom Františkom Škarnitzlom ml. s veľkým nadšením „botanizovali“, ako sám autor píše. Zbierali veľké množstvo rôznych druhov rastlín aj preto, že sa o ne chcel Brančík podeliť so svojimi prírodovednými kolegami z Afriky a Ameriky, ktorí boli u neho na výmennom pobyte. So sebou mali víno a klobásy, vodu vraj nebolo treba nosiť, pretože voda z potoka bola pramenitá, krištáľovo čistá a chutná. Artúr Lieskovský a jeho brat sa botanike nevenovali, keďže ju nemali v obľube. S humorom spomína, že jedinou formou ich záujmu o botaniku boli jahody, ktoré cestou jedli.

Keď sa dostali na vysokohorskú pastvinu, z ktorej bolo vidieť celú severnú časť Kriváňa, napadla im myšlienka spoločne sa odfotografovať. Blížil sa večer a naskytol sa im nádherný výhľad na Veľký Rozsutec. Práve tento okamih je zachytený na historickej fotografii vo fonde Trenčianskeho múzea v Trenčíne. Artúr spomína, že túto chvíľu zaznamenala odborná ruka jeho brata. Po fotografovaní pokračovali v ceste, ich cieľom bolo dostať sa k útulni, čo bol posledný bod programu prvého dňa výletu.

Útulňa mala dve miestnosti, v jednej spali a v druhej bola kuchyňa. Mali len jednu sviečku, nedohorený zvyšok po predchádzajúcich turistoch, preto ju zapaľovali len vtedy, keď to bolo naozaj potrebné. Okrem nej bolo jediným svetlom v tme len svetlo z ich horiacich cigár. Pred spaním si ešte nejaký čas rozprávali vtipy. Karol Brančík zaspal ako prvý a ostatní ho postupne nasledovali.

Ráno sa vybrali k prameňu, ktorý bol len pár krokov od prístrešku. Tam si dopriali rannú „sprchu“ a po okúpaní v čistej prírodnej vode sa vrátili späť. Po raňajkách sa vydali na ďalšiu cestu. Keď sa dostali do pravého sedla vrcholu Kriváňa, začal fúkať silný vietor a zahalila ich hustá hmla, takže sa obávali, že keď vystúpia na vrchol, nebude dobrý výhľad. Neskôr však obavy zmizli, po výstupe na samotný vrchol sa hmla rozptýlila a mohli pozorovať veľkú časť slovenskej krajiny. Videli mestá ako Martin či Žilinu a aj vlakovú stanicu, kde sa vlaky, ako spomínajú, „menili na húsenice“, také boli z diaľky malé.

Na vrchole založili oheň, naobedovali sa a potom sa vydali na zostup. Artúr spomína, že jeho brat ešte cestou domov vyhotovil niekoľko fotografických záberov. Po ceste natrafili na krčmu, kde si dali fľaškové pivo a dojedli zvyšky potravín, ktoré im ešte zostali. Vo vlaku smerom do Trenčína potom spomínali na všetko, čo počas výletu zažili, a rozlúčili sa slovami: „Na budúci rok, ak osud bude chcieť: Na Rozsutec!“

Autor príspevku: Bc. Lenka Golejová, Trenčianske múzeum v Trenčíne